9. kapitola
Vtedy som ešte nechápala, že je tisíckrát horšie, keď si vlastnou tuposťou dokurvíte život sami, než keď vám ho poserú celkom nezávislé osoby.
Aby sme boli čistom, nesnažím sa touto kapitolou nijako nadviazať na to, čo bolo predtým. V živote sú proste momenty, keď nechcete vytvárať kontinuitu medzi jeho etapami. Tváriť sa, že medzi určitými udalosťami existuje akýsi časopriestor, ktorý fungoval chvíľku bez vášho vedomia, je fajn. O to ľahšie je prehltnúť krivdy schytané od ľudí, ktorých ste stretli a vziať ich do svojho života späť, akoby sa nič nestalo. V tomto časopriestore sa totiž nikdy nič nedeje. A čo sa deje ostáva skryté v bublinke.
Takto nejako to bolo aj so Stanom.
„Povieš svojej porcelánovej bábike, že odchádzaš alebo sa na to vyjebeš a pôjdeme každý svojou cestou?“ – spýtala som sa Stana vo chvíli, keď to najmenej čakal.
Sedeli sme na preliezke, kde som si zlomila ruku, pretože Stanova bohatá cica bola doma s kamoškami a inam sa ísť nedalo. Stano sa tváril, že ma nepočuje. O to viac ma to štvalo.
„Neznášam, keď sa niekto hrá na hluchého alebo na debila...“ – zamrkotala som po chvíľke odmlky.
„Ja ťa počujem, len sa mi nechce riešiť tieto románové sračky, nie som Daniele Steelová“ – odsekol Stano a pohľadom prebodol dieťa, ktorá sa ku nám blížili po preliezke. Dala by som všetko na to, že ak by sa na neho pozeral ešte chvíľu, dieťa by spadlo z preliezky a vykrvácalo na vonkajšie poranenie ľudskou podráždenosťou.
„To nie sú románové sračky. Nebaví ma schovávať sa ako keby si bol ženáč, ktorý má tri deti a nemôže opustiť ženu, lebo by ho všetci mali za sviňu.“ – začala som sa vytáčať.
„Nemám prachy, nemám robotu a ty ma asi živiť nebudeš, tak nerieš...“ zabil ma svojimi dôvodmi.
„Tak si niečo nájdi. Nie si chromý, či hej?“ – začala som zvyšovať hlas.
„Nie som, ale za 500 eur nikomu kokota robiť nebudem“ – kričal už aj Stano. Pobúrená matka strhla dieťa z preliezky, aby ho uchránila pred bodavým pohľadom a vyberavým slovníkom dvoch dospelých ľudí riešacich svoje problémy na preliezke.
„Mám ťa rád, ale to ma neuživí, chápeš?“ – brnkal mi na nervy a darilo sa mu – „Začnem sa po niečom pozerať a ak si volačo nájdem a budem mať prachy vyseriem sa na ňu.“
Nechcela som veriť vlastným ušiam. Vždy som chápala tie baby, čo hovorili, že s frajerom sú zo zvyku a že návyk im nedovolí pustiť ho k vode. Vždy som odsudzovala tie, ktoré mali chlapa len na kabelky, jedlo, auto a na sex a páčil sa mi názov „Zlatokopky“.
A zrazu zisťujem, že cítim nejakú citovú väzbu s človekom „Zlatokopom“. Ten človek sa mi neprekopal do peňaženky ani do švajčiarskeho bankového účtu.
Prekopal sa mi do hlavy. A čo je ešte horšie aj do myokardu. A bol tam zatočený ako kúsok mäsa medzi zubami, na ktorý musíte použiť špáradlo a všemocne ryť a špárať, až kým sa toho mäsa nezbavíte. Nemôžete tam z neho nechať ani len malý kúsok. Inak bola celá operácia zbytočná a spomienka na neho sa vám vráti ako kaz na zub.
„Fajn vyhovuje mi to takto“ – prehltla som horkú slinu, horkejšiu ako Becherovku, postavila som sa z preliezky, nasadla som do auta a zamávala na rozlúčku ako by sa nič práve nebolo stalo. Stano sa tváril rovnako. Zobral fáro svojej micky a išiel sa pozrieť koľko uhoriek a sračiek si napatlali spolu s kamarátkami na ksicht a či nechali niečo v chladničke.
V tom momente som to dojebala. Nestála som si za niečím, na čom som chcela budovať zvyšok života. Namiesto toho som si podsypala pod seba piesok a začala sa do neho prepadať najväčšou rýchlosťou ako sa len dalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár