Na ceste k básni

máš čistučké verše, ja sa nevyznám v poézii, neviem, či dodržuješ to a hento, ale pamätám si, dávno som čítala jednu tvoju báseň a obsah neviem, no dojem zostal tu, v mojej hlave dodnes, vlastne... odkedy som prečítala takmer všetku Puškinovu lyriku, pochopila som, že pre mňa poézia neexistuje, existuje len Puškin (prosím, čítala som aj veľa iných básní, aj od ďalšieho Rusa, takže porovnať svoje dojmy aspoň zhruba viem)... ba dokonca toho istého názoru bol Turgenev (a mne sa neskonale uľavilo), keď v reči ženskej postavy prosil jej milenca, aby na chvíľu zanechal svoje trúchlivé, bolestivé, zložité verše písané z nenaplnenej lásky k nej a prečítal niečo čisté, niečo od Puškina... kedysi ma mamka nútila písať a jednu básničku som mala uverejnenú, keď som ju čítala občas, zdala sa mi neskutočné trápna, obyčajná, smiešna, príliš jednoduchá a teraz, po Puškinovi sa mi zdala veľmi pekná, na to, že som ju písala ako asi dvanásť trinásť ročná... "kvet... veľký ako svet".... pocítila som blízkosť k puškinizmu a ty máš tiež tú prostú životnú čistotu v básničkách, ktorá nemôže byť pre takého laika ako som ja balvanom, a vôbec vôbec sa nemusím zamýšľať ako na hodine literatúry... booože, ako to len ten autor myslel, a načo to narážal



a uvedomila som si, že moje "piesne", čo som si napísala pre rozprávku (a rada by som ich vydala), sú výplodom snahy čo najkomplikovanejšie sa vyjadrovať... mám pocit, že to budem musieť celé prehodnotiť... inak zostanem sama sebe na posmech a Puškin mi to neodpustí

Aj tak sa dá napísať niečo o mieri!!!