Plyšový psík

Z poličky na mňa smutne hľadia dve oči. To na mňa pozerá „len“ plyšový psík. Plyšový psík, ktorého všetci určite dobre poznáte. Je to ten s guľatým, čiernym ňufákom, červeným jazykom trčiacim z okrúhlej papuľky a srdiečkom na bielej hrudi.

Na jeho veľké, čierne uši pomaly dopadajú zrniečka prachu. Mohlo by sa zdať, že aj psík upadá do zabudnutia, ale nie je to tak. Ja na svojich kamarátov nezabúdam. Možno sa vám bude zdať bláznivé nazávať plyšovú hračku kamarátom, no ja som v detstve verila, že žijú, že všetko cítia. Aj preto som sa k ním správala s veľkou láskou a úctou. Snažila som sa ich všetkých napchať na noc ku mne do postele a keď ich bolo už príliš veľa, tak som ich každý večer striedala, aby sa ani jeden z nich necítil ukrátený o to pohodlie.

Aj teraz mávam na posteli päť plyšových hračiek. Posteľ s dielam s dvomi potkaníkmi, s hrochom a psíkom a každú noc zaspávam s plyšovým macom v náručí (a nehanbím sa za to!). Mám tam hotovú ZOO, no ten psík je už roky na poličke, kde tíško čaká, kým zas príde jeho čas. Teraz možno chce to pohodlie dopriať aj iným, veď on si už pri mne svoje prežil. Toľko som sa s ním pod pazuchou nachodila po uliciach nášho mestečka, toľko ľudí spoznal a toľko miest navšívil. Veď aj na fotke zo škôlkarskeho karnevalu ho nesmelo vytŕčam do objektívu.

Vraví sa, že pes je najlepší priateľ človeka a do veľkej miery s tým súhlasím. No kým som nemala živého psíka, postačil mi i ten plyšový. Bol mi rovnako verný a tiež tiško vypočul všetky moje detské starosti a trápenia, ale i moje úspechy. Mal len jednu chybičku a to, že mi nevedel opätovať moju lásku, aspoň nie, kým som bdela. No v noci nado mnou určite bdel a olizoval mi tvár, kým ja som blúdila po ríši snov..

Možno sa vám zdá moja záľuba v plyšákoch ako infantilná, mne sa však nezdá. Sú dôvody, kvôli ktorým by som sa mohla cítiť dospelo a sú dôvody, pre ktoré by som si mohla pripadať ako dieťa. No ja si nepripadám ani ako jedno, som stratená niekde medzi..

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu