Vychystal som sa na cestu do lesa so všetkým, čo človek, ktorý sa rozhodne spáchať takýto čin potrebuje. Cigarety, zapaľovač, a povraz. Ten povraz budem potrebovať. Napnem ho a usmejem sa. Je presne taký ako potrebujem. Ani dlhý, ani krátky a dostatočne pevný. Poslúži môjmu účelu.
Už včera, keď som bol na prechádzke jesenným lesom ma napadlo, že to vykonám. Veď, prečo nie? Možno práve to je zmyslom života. Možno nie života každého, ale väčšiny isto áno. Veď čo iné nám už v tom šialenom svete ostáva? Jediné čo som potreboval bol povraz....a bolo by po probléme.
Vedel som, že tento strom, ktorý som si vybral je dobrý. Veď napokon, padnutá vtáčia búdka, ktorá bola kedysi zavesená na ňom a teraz ležala nepovšimnutá a umretá vedľa stromu, bola dostatočným znamením...život a smrť...stačil len ten kúsok povrazu a bude dokonané.
Kráčam po lesnej ceste. Rozmýšľam, ako sa zatvári prvý človek, ktorý uvidí, čo som spravil. Rozmýšľal som aj nad inými vecami. Napokon som vypustil z hlavy chmúrne myšlienky, odhodlaný kráčať a už nerozmýšľať. Mám predsa svoju úlohu. Vchádzam na podhorskú lúku. Už to nie je ďaleko. Musím zájsť ešte trocha ďalej, lebo môj strom nie je z cesty vidieť. Tak je to dobré...nechcem, aby som bol naočiach, ešte by si ma niekto všimol. Nechcem, aby ma ktokoľvek videl.
Na chvíľu zastanem. V bunde nájdem tekvicové semienka zo včerajška. Zopár si ich dám na posilnenie. Zapálim si cigaretu. Obzerám si mesto. Rozmýšľam, koľko šťastných a nešťastných osudov ľudí v sebe skrýva. Ktorých je viac? Ktorí ľudia sú lepší ? Záleží na tom? Nie. Nezáleží. Momentálne záleží len na mojom povraze a strome na ktorom to lano zavesím. Dofajčím a znova kráčam k svojmu cieľu.
Po chvíľke som na mieste. Vtáčia búdka nepohnute leží. Kedysi slúžila vtáctvu ako skrýša pre pokrm počas jesenných a zimných dní. Užitočná vec. Pre vtáky rozhodne áno.
Trocha ešte váham či to urobiť. Ale nakoniec počúvnem svoj vnútorný hlas. Vyberám si konár dostatočne hrubý. Postavím sa na špičky, aby som dočiahol omotať lano okolo konáru. Urobím slučku. Všetko je pripravené. Už len ten posledný krok, pre ktorý som sem prišiel...
A tak chytám do rúk padnutú búdku a vešiam ho na zavesené lano. Je síce pravda, že počas vetra bude búdka kolísať, ale o to skôr si ju počas kľudného počasia všimnú vtáci a nasýtia sa.
Keď je dielo hotové, nasypem slnečnicové semienka do búdky. Cítim sa užitočný. Zapálim si cigaretu a za súmraku sa ponáhľam domov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár