Vôňa ranného pečiva mi pripomína domov, niekde tam, tisícky kilometrov na juhovýchod.
Hluk, zápach splodín, zvonenie telefónu... hudba z výkladu...roztopašný smiech detí, ako bežia po chodníku a jedno sa potkne... cítim sa veľmi osamelá, ale viem, že už o chvíľku ma zaplaví božia blaženosť.
Vedia, že do tohto sveta nepatrím. Viem, že hoci sa ľudia vôkol ponáhľajú, väčšina z nich sa zlomkom sekundy pozrie na mňa spýtavým pohľadom. V niektorých očiach cítim odpor, v iných nenávisť. Pred chvíľou som mala pocit, že v pohľade jedného staršieho pána cítim strach. Sviňa.
Som tu cudzia. Každý to vie. Mám na sebe čierny plášť zahaľujúci celé moje telo od hlavy po päty a tvár mi zakrýva čierna šatka. Pod plášťom mám lepiacou páskou pripevnenú výbušninu , ktorá dnes usmrtí mnoho kresťanských psov.
Nachádzam uličku a zdá sa, že veľmi veľa ľudí ide tým istým smerom. Práve to som hľadala. Nádražie vlaku, električky, alebo zastávku metra. Tam kde je veľa ľudí. Veľa ľudí – veľa mŕtvych nevercov. Viem ,čo je mojím božím poslaním, školili ma na to a ja nesklamem všemocného Alaha.
Pripájam sa k davu a zdá sa, že tu už nikoho nezaujímam. Chvíľu kráčame až napokon uvidím kam ma dav dovliekol. Autobusová stanica. Dostatočne veľká. Dostatočne veľká na moje poslanie. Vidím asi pätnásť zastávok. Niektoré sú celkom bez ľudí, pri iných ich čaká len zopár. Dve zástavky sú však vhodné. Pri obidvoch čaká približne dvadsať ľudí. Stačí si len vybrať. Cítim nadšenie a takmer badateľnú radosť.
Odvraciam pohľad od vonkajších zastávok a vkročím do priestrannej krytej haly autobusovej stanice. Predajne lístkov, bufety, automaty na nápoje, lavičky a na nich bezdomovci.... nič čo by stálo za to. Vraciam sa von a vyberám si červenú zastávku, pri ktorej čaká viacej ľudí. Už je rozhodnuté, toto je predposledné rozhodnutie môjho života.
Stojím pri skupine ľudí a čakám. Neviem na čo. Mala by som to ukončiť, tu a teraz. Uplynie minúta, dve, päť...čas rýchlo plynie. Myslím na svoje deti, ktoré veľmi milujem. Myslím na božiu lásku, ktorá ma o chvíľu čaká. Stojím, čakám, rozmýšľam, spomínam. Ľudia vôkol sú ticho, nerozprávajú sa medzi sebou. Jednej mladej žene zvoní telefón. Hľadá ho v kabelke a chvíľu trvá, kým ho nájde. Priloží si ho k uchu a telefonuje. Smeje sa. Nahlas sa smeje. Nerozumiem jej, ale jej reč mi znie ako sykot vreteníc. Nenávidím ju. Nenávidím jej biele zuby a červené pery. Nenávidím ako sa smeje, ako hovorí. Nenávidím jej nahé lýtka a bledú tvár. Nenávidím celé toto ráno, týchto cudzích ľudí vedľa mňa...Nenávidím ľudí čo mi uniesli deti a dali mi na výber, medzi ich zabitím a mojou mučeníckou smrťou. Nenávidím celý tento svet. Viem len, že milujem Alaha a svoje deti...
Prichádza autobus. Zastaví pred hlúčikom ľudí a otvoria sa dvere vozidla. Ľudia sa pritisnú viac k sebe a ja viem, že je čas.
Rázne vniknem do davu a s pokrikom ´´Boh je veľký´´ odpaľujem nálož.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár