Krídľa
Poviem vám príbeh. Viac smutný ako veselý. Príbeh nie je o mne. Je o mojom najlepšom priateľovi. O skutočnej láske a odvahe. Viete ako sa rodia praví hrdinovia ? Pozorne čítajte.
Ja a Samo. Nerozlučná dvojka skoro od narodia. Raz sme sa rozprávali že už v pôrodnici sme museli ležať vedľa seba a dávať si päsť. Vlastné pozdravy, heslá ako Vienetu a Oldčetrhent, pokrvný bratia.
A však nevedel som o ňom všetko. Veci, ktoré som neskor zistil ma zasiahli do konca života. Jedno ráno sme spolu kráčali do školy nevideli sme sa asi dva týždne, kedže Samo dlhšiu dobu nebol v škole a dokonca ani doma. Zdal sa mi dáky bledý, dokonca sa pár krát zatackal.
„Čo ti je Samo? Vyzeráš ako zmoknutý potkan.“
„Som v poho ty šupák.“ nútene sa usmial.
„A čo ti vlastne bolo dva týždne?“
„Aaale nič vážne a čo ty čo máš nové?“
Ďalej sme sa trochu zakecali, no mne sa stále zdalo že je nesvoj. Môj blbý pocit ma neopúšťal.
V škole už len sedel a zaspával na lavici. Asi cez tretiu hodinu sa to stalo. Niečo čo mi zmenilo celý život. Práve keď Ropušnica ,tak sme volali našu učiteľku náboženstva, rozprávala čosi o krížovej výprave. Buch!! Samo zletel aj zo stoličkou na zem. V triede nastala panika, niektoré dievčatá začali kričať, jačať. „ Samo! Samo , vstavaj Samo!“ zmocnil sa ma strach. Okamžite som schitil mobil a volal záchranku. Samo začal vracať a vyzeral naozaj zle akoby už v sebe nemal žiadnu tekutinu. Vraj to bolo len 10 minút kým prišla záchranka, no mne sa to zdalo ako večnosť. Keď konečne dorazili, vzali Sama zo sebou a nám nechceli povedať ani slovo.
Keď som to povedal doma rodičia ticho pozerali do zeme. Vedel so mže vedia niečo ja nie. „Samo má rakovinu a je na tom velmi zle.“ Napokon povedala Mama.
„Nie! Nie! To nemôže byť pravda !!!“
V tú noc som ani na sekundu nezažmuril oči. Hneď ráno som išiel za ním do nemocnice. Samo už vyzeral lepšie ako včera.
„Ako sa cítiš? Prečo si mi to nepovedal?“
„Cítim sa dobre.“ chrapľavím hlasom mi odpovedal.
Chvíľu sme boli ticho. Potom začal rozprávať. Porozprával mi o tom ako sa to dozvedel, ako sa s tým zmieril a ako chcel žiť bez strachu a bez lútosti iných. Však to čo mi povedal na konci ma doslova rozplakalo.
„Viež moja mladšia sestra Lola. Povedal som jej že budem anjel a o chvíľu budem musieť ísť. Najkôr veľmi plakala. Skoro mi to zlomilo srdce. No potom som jej povedal že má veľmi dôležitú úlohu, že bez nej nebudem môcť odletieť. Povedal som jej že s tebou musí pre mňa postaviť krídľa a potom ich dáš na vrchol nášho stromu aby som si ich vedel zobrať. Myslím že to ju dosť upokojilo. Tak ťa prosím keď sa to stane choď za ňou a...“
„Rozumiem kamoš. Postavíme ti krídľa, aby si vedel odletieť.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár