Sme krajina, v ktorej sa len málo ľudí snaží o zmenu. Krajina, z ktorej by všetci najradšej odišli. Hlavne ti, ktorí, ak by chceli, dokázali niečo zmeniť. Považujem sa za človeka, ktorý by to s pomocou par priateľov, poprípade spolčenim sa s inými "aktivistami", dokázal Slovensko zmeniť. O to viac ma zaráža otázka, čo chcem robiť po skončení štúdia.
Moja odpoveď je väčšinou jednoznačná a to, že chcem zostať tu na Slovensku. Ak sa podarí tak dokonca v rodnom meste. Mali by ste vidieť tie vyčítavé pohľady. "Tu?! Na Slovensku?! Prečo?!"
Lebo to za to stojí. No aj mne sa naskytá jedna otázka. "Prečo, ak je stredná generácia nespokojná s momentálnym stavom štátu, posiela mladú, (častokrát) energickú, vizionársku generáciu do sveta, kde budú pracovať na cudzích ľudí a budú sa mať len o čosi lepšie ako tu, doma?
Práve preto ma zaujal príhovor nového prezidenta Andreja Kisku. Či bude dobrý prezident alebo nie, nechám na Vás, to teraz nie je dôležité. Chcel by som však zdieľa časť príhovoru, ktorý hovoril práve k nám, občanom Slovenskej republiky. Hlavne tým mladým, ktorí ešte majú dosť času a odhodlania veci meniť k lepšiemu.
"Vážení prítomní, drahí spoluobčania,
Malo by nás všetkých trápiť, koľko ľudí je dnes nespokojných so stavom a smerovaním Slovenska. Nie je dnes a z tohto miesta mojím úmyslom niekoho kritizovať. Iba hovorím o tom, ako mnohí ľudia vnímajú našu každodennosť. A rozumiem týmto pocitom, veď sa roky stretávam s ľuďmi, ktorých životné príbehy sú často plné trpkosti a nešťastia.
Napriek tomu, alebo práve preto: chcem byť prezidentom, ktorý dokáže ľudí povzbudiť a dá im pocítiť, že sa majú o koho oprieť.
Ak hovorím o nespokojnosti, tak sa neobávam tej občianskej nespokojnosti, ktorá je prirodzená, a ktorá ľudí motivuje. Obávam sa takej nespokojnosti, ktorá ústi do hlbokého rozčarovania, bezradnosti, rezignácie až ľahostajnosti k tomu, čo sa u nás a okolo nás deje. Hovorím o strate záujmu. Hovorím o sklamaní a ľahostajnosti voči tomu, čomu hovoríme verejný priestor, verejný život.
Väčšina ľudí nedopustí, aby sa doma kradlo. Záleží im na tom, aby bol doma poriadok, aby sa nepoužívali urážky a klamstvá, aby tam nevládla ľahostajnosť, aby sa cítili doma všetci príjemne. Doma, za dverami nášho bytu si uvedomujeme, že pre to musí každý niečo urobiť.
Angažovanosť, záujem a dobrý pocit by sa však nemali končiť za dverami nášho príbytku, nášho súkromia. Mali by pokračovať na ulici, v obci, v meste, pri návšteve úradu alebo nemocnice.
Aj v osobnom živote, v rodine a v domácnosti prežívame náročné situácie a sklamania. Ale to, čo nás ženie dopredu, je vzájomná dôvera a odhodlanie tieto prekážky spolu prekonať. Napriek našim nedostatkom a chybám, ktoré všetci robíme.
Som presvedčený, že takúto dôveru a odhodlanie potrebujeme aj vo verejnom živote. Potrebujeme spoločné povedomie, že hoci existujú problémy a nič nie je dokonalé, tak rozumieme ceste, po ktorej ideme. Hoci nečakáme zázraky, vidíme, že má zmysel sa angažovať. Má zmysel pokúsiť sa veci meniť.
Žiaľ, nemyslím si, že väčšina ľudí na Slovensku to vidí tak, že zvolení predstavitelia síce občas pochybia, ale celkovo kráčame po dobrej ceste. Akoby nám chýbali veľké ciele a veľké výzvy, pre ktoré by sme sa vedeli ako krajina, národ, spoločnosť nadchnúť.
A v bežnom živote majú mnohí ľudia na Slovensku pričasto pocit, že je takmer hrdinstvom čosi, čo by malo byť úplne normálne. Napríklad nedať úplatok. Napríklad vzoprieť sa nespravodlivosti alebo nezákonnosti. Napríklad zastať sa slabších. Pomáhať iným. Byť ohľaduplný k svojmu okoliu. Alebo sa angažovať pre svoju obec, mesto. A v mnohých prípadoch je skutočným hrdinstvom žiť slušne, a aspoň nejako prežiť.
Podľa štatistík na Slovensku v priemere nikdy nebolo lepšie. V priemere sa ľudia materiálne nikdy nemali tak dobre ako dnes. Nikdy v histórii sme neboli slobodnejší, a ako štát bezpečnejší. Napriek tomu väčšina ľudí na Slovensku nie je presvedčená, že ideme správnym smerom, ani nemá pocit, že aj oni sami sú súčasťou úspechu.
Až príliš často počúvame, že sa u nás vytratila morálka a slušnosť. Že verejný priestor ovládol egoizmus, rodinkárstvo, politická príslušnosť, silné lakte, cynizmus.
Lenže ak takéto presvedčenie v spoločnosti prevládne, ak sa vytratí dôvera - potom krajina stratí dynamiku, a sotva nájdeme chuť a energiu prekonávať prekážky. Mladí ľudia budú odchádzať, náš štát bude stagnovať a oslabí sa jeho schopnosť vnímať a riešiť problémy občanov.
Napriek tomu som hlboko presvedčený, že máme na viac. Preto som kandidoval - pretože verím, že ľahostajnosť môžeme poraziť, že dokážeme nájsť dosť energie, a hlavne - že sme povinní to urobiť.
Preto ako prezident budem povzbudzovať ľudí, ktorí nie sú spokojní s tým, čo sme dosiahli. Ktorí nerezignovali, zachovali si ideály, vyznávajú slušnosť a morálku, pomáhajú, prispievajú - alebo chcú prispieť - k tomu, aby sa dobrý pocit nekončil za dverami ich súkromia. Sú to hrdinovia našich bežných dní a hrdinovia nášho bežného života.
Takých ľudí je na Slovensku dosť, mali by však cítiť väčšiu podporu. Nemali by sa cítiť okrajovo. A to, čo vnímame ako hrdinstvo, by malo byť bežným vzorom správania pre naše deti, pre naše rodiny, priateľov, známych, ale aj úplne neznámych.
Ako prezident chcem po celom Slovensku a vo všetkých regiónoch tráviť dostatok času, aby som práve takýchto ľudí a ich aktivity mohol povzbudiť, pomohol v rámci možností, a upozornil nás ostatných na ich osobnú statočnosť a na ich prínos.
Budem povzbudzovať a v rámci možností prezidenta pomáhať takým projektom a ideám, ktoré zakladajú predpoklady konkurencieschopnosti Slovenska. V dnešných časoch držať krok so svetom predpokladá odvahu aj vizionárstvo.
Zvlášť budem oslovovať tých, ktorí mali v živote väčšie šťastie ako iní. Budem na nich apelovať, že je morálnou povinnosťou úspešných ľudí starať sa o spoločnosť, kde žijú. Prostredníctvom pomoci iným ľuďom, podporou projektov, ale aj verejnou angažovanosťou.
Všetkých ľudí, ktorí rozmýšľajú, že vstúpia do verejného života a že sa sami pokúsia prispieť aj k väčším zmenám, chcem povzbudiť a chcem im odkázať, nech sa nenechajú znechutiť, nech bojujú, a raz sa môžu stať aj prezidentmi. Verte mi."
Myslím, že nás, "aktivistov-optimistov" je na Slovensku dosť. A preto si myslím, že netreba poukazovať na veci, ktoré sú zlé. Práve naopak. Treba ukazovať na veci, ktoré sú na Slovensku dobré, vyzdvihovať kvality, snažiť sa vzbudiť v ľuďoch optimizmus, angažovanosť voči krajine, kraju, mestu, či dokonca len malému kúsku trávnatého porastu pred bytovkou. Existujú na to rôzne fondy a granty, treba len chcieť, sadnúť s kamošmi na zadok do krčmy, diskutovať pri pive a zapisovať nápady. Niečo a možno všetko bude zrealizovateľné. Môže sa vám to zdať až príliš vizionárske, optimistické. No dúfam, že nie je a že spolu dokážeme zmeniť Slovensko...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomasprochazka
16. 6.júna 2014 13:27
Igor, v mnohom s tebou súhlasím. Krajina je taká, akú ju vytvárajú ľudia, ktorí v nej žijú. Kto chce meniť spoločnosť, musí začať od seba. My Slováci máme svoju kultúru, tradície, bohatú históriu, nádhernú prírodu, Tatry,...Niektoré slovenské mestá (napríklad Piešťany, Trnava, ..) sú strediskami medzinárodného cestovného ruchu. Viaceré naše pamiatky (ranobarokový oltár v Katedrále sv. Jána Krstiteľa, alebo Oltár majstra Pavla z Levoče) sú zapísané v medzinárodnom kultúrnom dedičstve UNESCO. Máme aj my byť na čo hrdí, len si to treba uvedomiť. Jediné, čo nám chýba ja národné povedomie. Nemali by sme sa vzdávať svojich ideálov, snov. Nádherný sen vždy predchádza šťastnej budúcnosti. Všetci, ktorí to dotiahli ďaleko, mali najskôr sen. Potom robili všetko preto, aby tento sen premenili na skutočnosť. To by sme, verím, mohli urobiť aj my a hneď by to bolo lepšie. Stačí len chcieť.
Napíš svoj komentár