Po večer sme za sebou slušne upratali a vybrali sa spať rozdelení na dve skupiny po dvoch. Dvaja sme spali na sene v senníku, dvaja zostali spať vonku pred senníkom. Aj táto noc bola jasná, príjemne teplá, no ako iste viete, seno je dobrý tepelný izolant. To znamená, že tam bolo neskutočne horúco. Taktiež mäkko pretože je neforemné. Každopádne to bolo príjemnejšie a bezpečnejšie ako spať na lesnej čistinke uprostred národného parku plného medveďov.
DEŇ DRUHÝ (15km, stúpanie 1200m, klesanie cca 300)
Ráno sme sa však zobudili relatívne svieži do krásneho, slnečného dňa. Po obhliadnutí nocľažnej lokality sme zistili, že horári si vybudovali novú latrínu, rozumej záchod. Po užití raňajok veľmi podobných dňu predchádzajúcemu sme ju povinne každý "vyskúšali". Niektorí aj dvakrát.
Počas raňajok vysvitli okolnosti, ktoré jedného člena skupiny (ako som spomínal naposledy) odradili pokračovať s nami ďalej. Odreniny na palcoch na nohách, nezvládnutie predchádzajúceho dňa sa podpísali na všeobecne slabú morálku celej skupiny. Bol navrhnutý aj scenár, podľa ktorého sme mali našu púť po prvom dni ukončiť všetci.
Nakoniec sa tak nestalo, vyštartovali sme všetci štyria v ústrety novým stúpaniam a dobrodružstvám, no po polhodine chôdze sa ozvali odreniny a teda sme sa museli rozlúčiť so štvrtinou našej výpravy. Presun dôležitých potravin do našich a menej dôležitých potravín do jeho batohu tiež netrval krátko. Keď sme konečne vyrazili, bolo slnko príliš vysoko na začiatok celodennej túry (cca 10:30-11:00). Oprávnene som sa začínal báť či to stihneme na dané miesto nocľahu.
Morálka ešte upadla, dlhú dobu sme išli mlčky, prerušený len stretnutím s asi 8 dôchodcami, ktorý spravili našu trasu opačne v priebehu 3 dní a konštatovaním, že turisti sa poznať nemusia vôbec a pritom tvoria úžasnú komunitu, ktorá nepozná vekové hranice. Prešli sme teda dolinou a začali pomaly naberať výškové metre, ktoré sme potrebovali na dosiahnutie hrebeňa.
Stúpanie nebolo prudké, za to bolo dlhé a vytrvalé. Zhruba už v tretine sme sa rozhodli dať si asi 50 minútovú prestávku na obed a akési zregenerovanie a prijatie faktu, že sme už len traja.
Cestou sme videli známky bývalej civilizácie (značky národného parku z predchádzajúcej republiky, fľašky od piva a iného tvrdšieho alkoholu, odpadky, a dokonca aj pec na varenie kotlíka v dosť vykvitnutom /rozumej zhrdzavenom stave/). Napriek všetkým skutočnostiam sa nám išlo celkom dobre, a (zdalo sa mi, že sme) napredovali o čosi rýchlejšie ako deň pred tým. Les sa stále menil, z listnatého sme prešli do ihličnatého ktorý vyzeral presne tak, že ak by som bol medveďom určite by som v ňom žil. Hustý les, kry, malinčie a čučoriedky naznačovali, že tu medvede určite žijú a nebude to len výmysel. bolo už niečo po 15tej hodine, keď sme došli na jednu väčšiu lúku, takmer (cca hodinu) od hrebeňa. Napriek pokročilému času sme sa rozhodli dať si druhý obed.
Mimochodom náš obed pozostával z tekvicového chleba, paštét, zeleniny, salám, syrov a podobne. Po obede sa patrí si patrične oddýchnuť na slniečku. Možno to bola chyba, ale určite sme si fajn oddýchli. A našli aj pár znakov po živote medveďa v danej oblasti. Obraté čučoriedky a značné stopy trusu okolo nich nás posilnilo v pridaní do kroku. Únava sa však dostavovala nie len fyzická, ale aj psychická, keď sme zistili, že máme pred sebou ešte 2 tretiny trasy. Boli sme blízko hotela na Kráľovej studni, padli návrhy, že sa utáboríme tu, resp. prespíme v hoteli. Oponoval som, že musíme ísť ďalej. Tak sme nabrali vodu a pobrali sa na posledný stúpak na hrebeň Veľkej Fatry. Konečne.
Prvý vrch na hrebeni bol Krížna. Konečne sa príroda začala podobať na to, čo som poznal z fotiek. Trávnaté kopce bez stromov, proste lúky, kde sa pozriete. Proste nádhera. Hneď som dostal energiu behať a vybehol som hore aby som sa mohol kochať výhľadmi. Porozprával som sa s kolegami turistami, ktorý smerovali smerom, odkiaľ sme prišli my. Mali toho dosť a do tmy to určite nestihli. Na najvyššom vrchu Veľkej Fatry- Ostredku (1550m n. m.) sme spravili vrcholovú fotografiu, naplnili bruchá vrcholovou čokoládou a pobrali sa smerom k Suchému vrchu. Slnko už takmer zapadalo, preto som sa chcel poponáhľať a spraviť pár fotiek zo Suchého vrchu. Nanešťastie vybité batérie a absencia nabitých (kúpil som nealkalické) mi v tom zabránili.
Po príchode k prvému z viacerých salašov, v ktorých sa dá voľne prespať sme zistili, že Salaš pod Suchým vrchom bol obsadený majiteľmi, resp. turistickým klubom, ktorý ho postavil. Alebo také niečo. A keďže nebudeme dotieravý a nebudeme spať v areály toho salaša, kde boli cudzí ľudia, pobrali sme sa ešte asi 20 minút k ďalšej útulni - Mandolíne. Už z diaľky sme videli, že z komína sa dymí, tak snáď to budú turisti a bude tam dosť miesta aj pre nás. Po rozhovore s dvomi staršími mužmi, zjavne podguráženými rumom, ktorý bol na stole vonku, sme sa dozvedeli, že prídu ešte ďalší siedmi, že majú útulňu rezervovanú. No a my predsa nebudeme riskovať spať pri štamgastoch. Môže sa stať čokoľvek.
Vyhliadli sme si pre to (aj po zvážení všetkých rizík) príjemné miestečko na lúke. Zo západnej strany nás chránil prudký zraz a na ostatné strany sme mali perfektný výhľad. Večeral už iba jeden z nás. Rýchle stíšenie sa nad predchádzajúcim dňom prinieslo do spoločenstva pochodu nové okolnosti. ˇ
A to, či by nebolo dobré nasledujúci deň túru ukončiť. Bol som sklamaný. Demokratickým hlasovaním ma prehlasovali. Telefonát na informačné služby "palička palička snehuliak palička" sme si vypýtali časy odchodu autobusov z Liptovských revúc. Reku, že stíhame obedňajší. Smutný a unavený som sa teda pobral spať. Z diaľky asi 200 metrov bolo stále počuť viac a viac podgurážených "turistov". Nepáčilo sa mi to.
V noci mohlo, byť po polnoci, som sa zobudil na výstrel/výbuch petardy a hluk, krik smerom od útulne. "Debili", pomyslel som si "sú spitý na trosky, kto tu má spať?!" Zase som zaspal.
Neviem o aký dlhý čas na to ma šeptom zobudil kolega s otázkou: "Igor, počul si to?!". Reku, že "nie, čo?". A vtedy to prišlo. Približne 10-15 metrov od nás sa ozvalo mrnčanie. "Môže to byť medveď alebo jeleň" povedal som v šoku. "Ale toto jeleň nebude". "Kde máme sekeru?", ozvalo sa odtiaľ, kde spal on. Tretí člen si medzitým spokojne chrápal. Postupne sme však počuli mrnčanie ďalej a ďalej. Po istej chvíli, mohlo to byť 10 minút, ale aj hodina, kolega skonštatoval: "On bol asi 5 metrov od nás, pre to som sa zobudil, len som sa bál pozrieť."
A vtedy mi srdce vyskočilo ešte vyššie ako po prvom počutí mrnčania.
Neviem ako dlho som bol ešte hore, no zobudil som sa tesne pred brieždením. Pôvodný plán vstať a ísť sa pozrieť na východ slnka po nočnom zážitku som si zrušil a radšej sa držal v skupine. Jeden z členov stále chrápal. Po rannom preskúmaní sme zistili, že v noci okolo nás fakt niečo chodilo. A bol to pravdepodobne medveď, pretože stopy v tráve boli viditeľné príliš veľmi na to, aby to bol jeleň. Zbalili sme veci, a vybrali sa na posledný výstup a zostup vo Veľkej Fatre. Škoda. Výstup na Ploskú nám netrval dlho, cestou sme videli pár kusov trusu (spieho? medvedieho?) ťažko povedať. Na Ploskej sme stretli otca a syna, čechov. Išli z Chaty pod Borišovom. Prebehla bežná debata, odkiaľ, kam, a podobne. Po chvíľkovom pokeci sme sa dozvedeli, že v noci bol medveď (aj) pri Chate pod Borišovom. Tak reku, že my sme spali na lúke a prešiel okolo nás. Chytali sa za hlavy.
Keď sme definitívne a nenávratne začali zostupovať, zrazu sme mali všetci dosť energie na to, aby sme dolu zbehli. No mne to nedalo. Posledných pár pohľadov na kopce Ploskú, Ostredok, Krížnu, Suchý vrch...
A už ich nebolo. Tak teda niekedy nabudúce...
Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on, čo hľadá,
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka...
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zášum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný —
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor’,
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu —
a už ju máme, myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás...
...Z tej duše pozdravujem vás!
To bol teda prvý veľký prechod pohorím. Teraz kujem plány na prechod Slanskými vrchmi. Hľadám a pozorujem s kým by som sa na to dal. Aký štýl nastaviť... Uvidíme.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mojdedo
9. 2.febuára 2014 16:34
noo aj ja som pred 2 rokmi bol.. ale na dvojdňovke.. za nami prišiel diviak.. ešte by som si chcel také nejaké túry zopakovať je to paráda
Napíš svoj komentár