Táto túra ma zaujala pred pár rokmi, keď mi o pár rokov starší (vtedajšieho času nový kamoš) rozprával o ich prechode Veľkou Fatrou. Pár dní strávených s ľuďmi v srdci Slovenska a v jednom z najkrajších pohorí našej domoviny.
Prípravy začali skoro. Najprv vytipovanie trasy. Potom hľadanie partie. menej ako týždeň pred sa konečne odhodlali traja ľudia, že sa na to dajú. Nákup potravín bol zaujímavý (o tom môžem napísať iný blog).
Trasa bola stanovená na 5 dní (5 nocí) strávených v rôznych nocľahárňach sprístupnených voľne turistom, senníkoch, či dokonca pod holým nebom. Na mape sa trasa nezdala dlhá, ani náročná. Nasledujúce dni však ukázali opak.
V deň odchodu sme sa nevedeli dovolať jednému členovi, ktorý sa nenachádzal v mieste nášho odchodu (Prešov). Brať stravu aj pre neho? Bude to zbytočná záťaž a škoda to vyhodiť nie kde cestou.
Vo vlaku (Poprad) sa nám ozval, kde to vlastne ideme a kde má nastúpiť na vlak. Mal som dosť. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a stretli sme sa. Prestúpili sme na ďalší vlak, ktorí nás mal doviesť bližšie k miestu prvého nocľahu. Po vystúpení však jeden z členov výpravy zistil, že jeho peňaženka zostala vo vlaku.
Mal som dosť. Okamžite sme volali na dispečing ŽSR. Peňaženka sa našla, vlak však išiel 10 minút neskôr po odchode nášho autobusu na určené miesto.
Rozdelili sme sa. Nanešťastie na počet 3vs1.
V obci počas čakania na autobus sme sa rozhodli kúpiť pivo, aby sme si ešte trochu užili "civilizácie". Rozlučili sme sa s Nešťastníkom a odišli na autobuse do obce Blatnica, odkiaľ sme to mali 15 minút cesty na miesto prvého nocľahu. Po preskúmaní okolia sme zistili, že sa nedá spať nikde tak aby nás nebolo vidno od cesty, či turistického chodníka. Nachádzali sme sa v národnom parku a len tak nocovať sa proste nemá. Ešte k tomu tie značky o výskyte medveďov...
Nakoniec sme našli malú čistinku hneď pri začiatku turistického chodníka. Veď je už tma, ráno vstaneme skoro, nikto nás nenájde. Ako tak plynul čas pri večeri, začínalo sa dosť stmievať a Nešťastník mal byť už dávno tu, začalo nám dochádzať, že sa niečo muselo stať. Telefonát nám objasnil situáciu, že Nešťastník vystúpil o dedinu skôr a musel prejsť prešo cez kopec sám a v tme (s čelovkou) v neznámom teréne. Podarilo sa mu to s 2 a pol hodinovým meškaním. Keď dorazil, dorazil večeru, povedali sme si pocity, nejaké to zamyslenie a hor sa spať.
DEŇ PRVÝ: (11km, 1200 výškových metrov hore + 1100 výškových metrov dole)
Noc bola jasná, relatívne teplo. Ráno sme sa však zobudili do horského chladného, no jasného rána. Rýchle raňajky (sušené mlieko s vodou a musli - nikdy viac; káva/čaj), zbalenie sa a vyštartovanie v ústrety púti.
Od začiatku sem začali stúpať. S vakmi na chrbtoch o cca 25kg to nebolo najpríjemnešie. No to sme (ne)tušili, čo nás ešte čaká. Sklon kopca sa začal zvyšovať. Všade panovala tichá atmosféra. Les, počasie, dokonca aj naša malá skupina s veľkým potenciálom. Teda aspoň som si to myslel.
No po istom čase začal zaostávať fotograd, ktorý nie je priemernej váhy, ani výšky. Keď sme konečne vystúpali najnáročnejšie stúpanie, boli sme celí mokrí (od potu). Nastala prvá pauza (po asi hodine chôdze cca 35 minút) prezlečenie, diskusia s inými turistami, poskytnutie mapy, jedlo, voda. Príliš veľa. Začínalo mi dochádzať, že to nebude tak ľahké ako sa zdalo. No stúpaniu nebolo konca.
Počas chôdze som si však všímal rôzne skalky, zmeny prostredia, menil sa samotný les. Vypnutá hlava nemyslenie na nič. Len na to, akí sme malí v tomto svete do ktorého snáď ani nepatríme a už vôbec nie sme jeho pánmi.
Po 4 a pol hodinách čistého času (chôdza a prestávky) sme konečne dorazili na vrch kopca, ktorý sa vola Tlstá. Vrchol dnešnej túry. Už pôjdeme len dole. Pauza na obed bola opäť dlhá. Hodinu a pol. Proste moc! No ten výhľad na doliny, kopce, skaly, dediny bol úžasný. Stálo to za to.
Cesta po malom hrebeni nestojí za dlhé opisy. Únava sa začínala dostavovať. Nielen tá fyzická. Začínali sme mať málo vody. Teda aj síl. Bolo ticho. No les sa naďalej menil. Ihličnatý, zmiešaný, žiadny, listnatý... Na druhý najvyšší a najkrajší bod programu sme nevystúpili do búrlivej demokratickej diskusii. Málo vody, málo síl, 1000 výškových metrov smerom dolu. A pivo stále vo vaku.
Nuž, vybrali sme sa. Nebolo to nič príjemné. Chrbty už mali dosť, nohy taktiež. No teraz mali dostať zabrať aj kolená a stehná. Zostup bol pomalý, moja psychika z psychiky ostatných členov bola pod bodom mrazu. Voda takmer došla. K potoku z ktorého sme mali vodu nabrať to bola už len asi polhodina, keď súputníci objavili jeden z troch prameňov okolo ktorého sme mali prejsť. Voda len vyvierala zo zeme, bola teplá a nie práve najvábnejšia. No nabrali ju. Trvalo im to asi pol hodinu. Bolo dosť hodín (po 18 hodine) a nevedeli sme ako dlho to ešte bude trvať k nášmu nocľahu - senníku pri chate horárov. Nebolo to tak veľa. Ako som už spomenul polhodinu k potok a okolo potoka asi 10 minút. Pocit, keď sme zložili batohy a vybrali sa osviežiť sa k potoku s tým, že už len budeme večerať a pripravovať sa na spánok bol skvelý. Voda mala asi 2°C. Bola chutná no na umývanie proste studená. Našiel sa však odvážlivec, ktorý si do nej ľahol (výška vody 25cm).
Začali sme sa vyzúvať a zisťovať, že naše nohy majú dosť. Hlavne jedného člena, ktorý mal odreniny na palcoch. Zlá obuv, zlý deň? Ťažko povedať. Ráno sa mal rozhodnúť čo ďalej. Od obce Blatnica sme boli asi 2 hodiny pešo. Kľudne sme to mohli zabaliť a ísť ráno domov, no o tom neskôr...
Na večeru sme mali Mexické kura z konzervy zohriate v kotlíku a instantnú zemiakovú kašu. Nebíčko v papuľke. Medzitým sa nám pivo vychladilo v "chladničke" a to bola čerešničke na našej púti počas prvého dňa.
Skutočný príbeh
Komentuj
10 komentov k blogu
2
správne. Uvidíš nabudúce, možno večer, možno zajtra.
Na hodinu chôdze nám nakoniec vyšlo cca 45 minút prestávky, čo je dosť
Na hodinu chôdze nám nakoniec vyšlo cca 45 minút prestávky, čo je dosť
4
Ja si o sebe dovolim tvrdiť, že kondíciu mám. Kamosi ju naberú a spravime viac
6
teším sa, že sa objavil ďalší birdzák, ktorý rád turistikuje v prírode
tých prestávok je naozaj veľa.... ale ja som zasa opačný extrém, idem takmer bez obeda (musli tyčinka, glukózový cukor) s prestávkami maximálne 20 minút, priemerne 5 minút len na napitie a spravenie niekoľkých fotiek... síce potom stíham nocľažisko v pohode za svetla, ale asi si až toľko nevychutnám výhľady počas chôdze...
teším sa na pokračovanie
tých prestávok je naozaj veľa.... ale ja som zasa opačný extrém, idem takmer bez obeda (musli tyčinka, glukózový cukor) s prestávkami maximálne 20 minút, priemerne 5 minút len na napitie a spravenie niekoľkých fotiek... síce potom stíham nocľažisko v pohode za svetla, ale asi si až toľko nevychutnám výhľady počas chôdze...
teším sa na pokračovanie
8
ak chcete viac,skúste toto: » cestasnp.sk/... mňa to veľmi láka už dlhšiu dobu, len akosi buď nemám s kým alebo nemám kedy alebo nemám ako (zbohom kolená)
9
@luuuc8659 túto cestu mám vyhliadnutú už skoro rok, ale veľmi nemám s kým ju absolvovať, nanešťastie ani veľmi kedy toto leto. A najväčší problém je, že za čo Ale chystám sa na ňu jedného dňa určite
10
@igorV ozaj,máš pravdu, za čo je ďalší nepriateľ ..ja sa len obávam, že keď raz budem do roboty chodiaca,tak sa mi to už ozaj nepodarí
Napíš svoj komentár
najprv som nechápal, prečo sa ti prestávky v krásnej prírode zdali pridlhé, ale potom som pochopil že to bolo asi kvôli tomu nocľahu