Stála som vo dverách a obzerala som sa okolo seba. Nedochádzalo mi, prečo som vlastne tu. "Čo tu hľadám? Mala by som sa otočiť a ísť naspäť za kamošmi, určite si o mňa robia starosti." povedala som si v duchu. Chcela som mu to povedať, ale začal rozprávať.
"Chcel... chcel som sa Ti ospravedlniť. Veľmi ma mrzí čo sa medzi nami stalo. Neviem či to týmto odčiním. Určite nie, ale dovoľ mi sa o to aspoň pokúsiť. Záleží mi na tebe. Neviem čo to do mňa vtedy vošlo. Veď vieš, že ja taký nie som. Mrzí ma to. Príjmeš moje ospravedlnenie?". Stála som tam stále ako prikovaná. Môj pohľad blúdil z jeho pier do očí a naspäť. Moje podvedomie a srdce po ňom túžilo. Šalelo po ňom, ale rozum mi nedovolil pohnúť sa. Iba som tam stála a pozorovala som toho najdokonalejšieho chlapa, akého som kedy mala možnosť spoznať. "Prosím povedz niečo." pošepol. Sklopil zrak ako malé dieťa, ktoré si uvedomí, že niečo zlé urobilo a mrzí ho to. Nohy sa mi rozhýbali k nemu. Kráčala som krátkymi krokmi k nemu. Ostala som stáť vzdialená od jeho tváre asi na dvadsať centimetrov. Stála som pred nim a chytila som rukami za tvár. Nasmerovala som jeho pohľad na mňa. Nevedela som čo mu mám povedať. Chcela som mu vykričať, že mi ublížil, sklamal, že ma urazil, ale najviac som mu chcela vykričať, že mi zlomil srdce. Chcela som aby pocítil tú istú bolesť ako ja. "Chcem aby si trpel tak ako som trpela kvôli tebe ja." pošepkala som. Viac menej som to povedala pre seba, ale priala som si aby to počul. Nechcela som mu to povedať do očí. Bála som sa jeho reakcie. Nevedela som, čo môžem od neho očakávať.
Pár sekúnd som stála pred ním, napokon som sa zvrtla na odchod. Obula som si topánky a stlačila som kľučku na dverách. Chcela som odisť a nemyslieť na to, že sa snaží udobriť so mnou. Priala som si zabudnúť na deň, keď som sa do neho bezhlavo a bláznivo zaľúbila. Zabudnúť na deň, keď som ho naozaj aj spoznala. Zabudnúť na tie dni, ktoré som s ním prežila. Zabudnúť na neho a nikdy viac na neho nemyslieť. Lenže nejde to takto jednoducho. Nedá sa to. Nemôžem na neho zabudnúť. Srdce nechce, srdcu chýba tá polovička, ktorá patri jemu. Hoci neviem či tá jeho patrí stále mne z určitosťou viem, že ta moja je len jeho. Ale rozum kladie dôraz na to aby som zabudla, ale aj ten sa občas akosi pozabudne a zablúdi myšlienkami za ním, za mojou láskou. Za futbalistom, ktorého milujem a ktorý možno stále miluje mňa. Vyšla som na chodbu nevnímajúc jeho slova. Chcela som si zapchať uši, nepočuť jeho hlas. Zavrieť oči a nevidieť tie jeho nádherné oči, pery, tvár a telo. Nevidieť jeho v celej kráse.
Chytil ma za rameno. Nečakala som a preto som od ľaku nadskočila. Otočila som sa k nemu. Stále sme oproti sebe v tvárou v tvár, ale nemohla som sa na neho pozerať. Nemohla som si dovoliť ani jediný krátky pohľad na neho. Vedela som čo by nasledovalo, keby som videla jeho pohľad. Nemohla som si to dovoliť. Veď mám predsa nejakú hrdosť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
12. 10.októbra 2011 17:01
Napíš svoj komentár