Katka...
Len pred malou chvíľkou som sa vrátila z potravín. Vybehla som si kúpiť len mlieko a cereálie a koho som tam nestretla? Lukáša. Pozerala som na neho ako na vyoranú myš. Nevedela som čo mám urobiť, ako zareagovať, chcela som sa vytratiť, ale zbadal ma. Zakýval mi a blížil sa ku mne. Rýchlejšie než som predpokladala. Už stál pri mne a pozeral na mňa. Stál len pár krokov odo mňa. Niečo povedal. Z pier som vyčítala, že ma pozdravil. Tak som ho odzdravila. Nezmohla som sa na nič viac. V ušiach mi zaľahlo. Zacítila som jeho vôňu. Nemám rada chalanov, ktorý chodia nasmradený ako chodiaca drogéria, ale on voňal nádherne.
"Čo tu robíš?" počula som svoj hlas. Ani som si neuvedomila, že niečo poviem. Len to tak zo mňa automaticky vyletelo.
"Nakupujem, nevidíš?" odpovedal otázkou trochu protivne. Nechápala som to. Nechcelo sa mi to však riešiť tak som to ignorovala a tvárila sa, že sa nič nedeje.
"Musím ísť." pohla som sa smerom k pokladniam a vyložila na posuvný pult svoj nákup. Nasledoval ma, postavil sa za mňa a začal vyberať svoj nákup na pult.
Zaplatila som a išla som preč z obchodu. Dobehol ma.
"Chceš niečo odo mňa?" opýtala som sa podráždene, keď ma schmatol za rameno.
Zarehnil sa. "Pokecať, ne?" odpovedal otázkou, na ktorú som neodpovedala. Kráčala som ďalej.
"Kačena, čo je s tebou?" neveriacky sa opýtal.
"Nič, čo by malo?" odvetila som.
"Si taká divná." povedal po chvíli. Stále sme kráčali. On vedľa mňa s igelitkou v ruke.
"Keď myslíš." mykla som plecom. Čo som mu na to mala odpovedať?!
"Môžeš sa na chvíľu zastaviť?"
Zastavila som sa až pri najbližšej lavičke, na ktorej som sa usadila. Začal hovoriť niečo v tom zmysle, že mu chýbam. A podobné rečičky, ktoré mi boli síce príjemne počúvať, ale nechcela som ich počuť od neho. Asi sa pýtate, že prečo som k nemu taká aká som. Neviete čo sa stalo?
Zamyslela som sa na pár sekúnd na ten okamih čo som odišla od Rony za Lukym.
Pohádali sme sa. Najprv som chcela ostať s ním. Strašne ma lákala predstava byť zas s ním v jeho náruči Objímať a bozkávať sa s nim. Lenže potom sa to naše stretnutie nejako zvrtlo. Začali sme sa hádať. A nakoniec mi dal facku. Tak som od neho odišla. Myslela som si, že ho už neuvidím. Tak skoro, ale ako vidíte mýlila som sa. Preto som bola tak prekvapená, keď som teraz sedela na lavičke vedľa neho a pozerala na neho a počúvala jeho slova, ktoré mi už nezneli tak sladko akoby sa zdalo. Našťastie ma vyslobodilo zvonenie mobilu volal mi Peťko. Tak som hovor zdvihla zo slovami: "Ahoj miláčik." všimla som si na Lukyho tvári, prekvapený výraz. Vo vnútri som sa usmiala. Ospravedlnila som sa a mu a išla domov a pritom telefonovala zo svojím miláčikom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár