Vôbec som nečakala, že prekvapením je sám Seby, hoci mi písal, že ma pre mňa prekvapenie myslela som si, že budeme u neho pozerať nejaký film a on uvarí niečo chutné, ale to že ma bude čakať na stanici z ružou v ruke ma ani v najtajnejšom dne nenapadlo. Vyobjímali a vybozkávali sme sa na privítanie. Pomalou chôdzou sme kráčali smerom k môjmu domu. Celú cestu sme sa rozprávali. O bežných veciach, ktoré sa udiali za ten čas čo sme neboli spolu. Bolo to síce len pár hodín, ale aj tie hodiny bez neho boli nekonečné. Nechápem ako niekedy ten čas letí, že si to ani neuvedomím a inokedy sa to vlečie. Keby to bolo aspoň naopak. No nič z tým nenarobím.
Mamina zase nebola doma, tak som sa len rýchlo osprchovala a prezliekla, zatiaľ čo Seby sedel dolu v obývačke a prepínal programy na televízií. Obliekla som si rifle, tričko z potlačou Mickey Mouseho a jeho priateľky Minnie. Na chodbe som schitila do ruky športove sako a prisadla som si k nemu.
"Krásna si." polichotil mi. Pohladil ma po líci, pritiahol moju tvár k jeho a nežne ma pobozkal.
U Sebyho doma nebol nikto doma.
"Pôjdeš so mnou do škôlky pre Matúša? Mama je dlhšie v práci dnes." Súhlasila som. Jeho malého bráška som si veľmi obľúbila a je vidieť, že aj on mňa. Dlho sme sa nezabavili u neho a už sme išli. Deti boli akurát na ihrisku v areály materskej škôlky. Akonáhle nás Matúš zbadal rozbehol sa našim smerom. Hneď ku mne. "Poď so mnou!" povedal, zobral ma za ruku a ťahal ku kamarátom, ktorý si niečo šuškali.
"Toto je ona." povedal smerom k svojim malým kamarátom. Otočila som sa smerom k Sebymu, že či nevie čo to znamená, ale mykol len plecom, že nemá tušenia. Nechápavo som sa pozrela na malých chlapcov a nevedela som čo robiť.
"Je ešte krajšia ako si hovoril." povedal Matúškov modrooký kamarát. Mal neskutočné modré oči. Ako obloha. Krásne. Také som vždy chcela mať, dúfam, že raz moje deťúrence budú mať také oči.
"To je moja kamarátka." povedal im hrdo Matúš. Usmiala som sa. Potešilo ma to. To ako to povedal. Nevedela som, že je taký hrdý, že ma má za kamarátku. Medzi časom ku nám prišiel Seby.
"Mrzí ma to chlapci, ale musím vám zobrať Matúša." povedal smerom k bratovým kamarátom. Chytil ma za ruku. "Poď si do skrinky pre veci a ideme domov." Celú cestu Matty štebotal. Ako vždy vlastne. Bolo príjemne počuť jeho štebotanie. Rozprával a rozprával. Akoby sa za celý deň nevyrozprával. Dozvedela som sa veľa vecí z detského už pre mňa zabudnutého života. Myšlienkami som sa na chvíľu vrátila do chvíľ, ktoré som si pamätala z detstva. Bolo to príjemne obdobie života.
U Sebyho sme sa s Mattym usadili v obývačke pred veľkou LCD televíziou. Pustila som Mattymu rozprávku Shreka a išla som sa pozrieť čo porába Seby. Akurát vyberal z hrnca párky. Urobil nám hot dogy.
"Pomôžem ti nejako?" priblížila som sa k jeho chrbtu a pohladila som ho po ňom.
"Nemusíš zlatko. Choď si sadnúť k Matúšovi, hneď som pri vás." Poslúchla som a vrátila som sa k môjmu malému kamarátovi.
Navečer sa vrátila Sebyho mamina z práce a tak sme sa zavreli u Sebyho v izbe. Boli sme tam len chvíľu lebo mi volala mamina, že sa potrebuje so mnou o niečom vážnom porozprávať. Tak sme sa chvíľu rozprávali, bozkávali, mojkali, šteklili a potom som išla domov. Kde ma čakala mama zo zákuskami.
"Oslavujeme niečo?" opýtala som sa, keď som si prisadla ku nej ku stolu.
"Ani nie, len kolegyňa mala narodeniny, tak priniesla nejaké zákusky. Dáš si?"
"Jasné." usmiala som sa. Dlho som nemala zákusky. "Idem sa len prezliecť." vybehla som do izby. Obliekla som sa do domáceho a vrátila som sa k mamine.
Katka...
Našla som si brigádu v tunajšom supermarkete. Nechcem stále pýtať od rodičov peniaze na bežný život teenagera. A nechcem od nich pýtať ani na cestovné, keď budem chodiť za Peťkom. Síce mi brigáda zobrala väčšinu voľného času, ale aspoň budem mať peniažky. Nechcela som byť pri pokladni, aj keď ešte by som nemohla keďže nie som plnoletá. Vykladám tovar. či už sladkosti, slané dobroty, alebo iné potraviny. Je to v celku v pohode práca, aj keď má nejaké muchy. Kolegyne vyzerajú zatiaľ celkom fajn. Sú komunikatívne, milé a pohotové. Keď potrebujem z niečim pomôcť radi poradia alebo pomôžu. Aspoň sa tak zatiaľ tvária, čo mi vyhovuje, ale uvidí sa, či to len nehrajú. Aj tak na začiatku je človek milý, priateľský a prívetivý, ale po čase sa ukáže jeho pravá tvár. Väčšinou to síce dopadne zle, že človek padne na hubu, ale sú aj také výnimky, pri ktorých ostaneme veľmi milo prekvapený a som rada ak niekto sa nehrá na toho najlepšieho priateľa, ale ním aj je. Teda nemusí byť doslovne najlepší priateľ, ale aspoň viem, že mu môžem dôverovať.
Večer som strávila z chatovaním s mojím miláčikom Peťkom. Chýba mi a veľmi, ale musím to nejako vydržať. Cez víkend síce spolu nebudeme, kvôli chate, ale vynahradíme si to o týždeň. Mám isť k ním, tak som zvedavá čo sa do vtedy stane. Síce do vtedy nebudem mať ešte výplatu, ale nejaké peniaze mám a ak nebudem mať, tak si vypýtam od mamy. Síce som jej povedala, že na svoje blbosti pýtať od nej peniaze nebudem, ale určite jej ich z prvej výplaty vrátim. Čo mi vlastne pripomína, že musím isť do banky vybaviť si kreditku, lebo peniaze na ruku nedávajú, ale posielajú na účet. A keďže svoj vlastný účet zatiaľ nemám vytvorený, je najvyšší čas si ho vybaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár