Po odoslaní správy som zaspala. Ani som si neuvedomila kedy. Zobudila som sa až ráno na ruch, ktorý vládol v izbe. Katka zmätene behala po izbe a niečo hľadala. Nevládala som sa jej nič pýtať, len som sa otočila na druhú stranu a pokúšala som sa zaspať. Márne. Nezaspala som už.
"Čo hľadáš?" opýtala som sa jej.
"Mobil."
"Skúšala si sa prezvoniť?"
"Nie." zobrala som do ruky svoj mobil a vytočila som jej číslo. Začal zvoniť, takže sa nachádzal v izbe. Po chvíli ho našla.
"Fúúha." vzdychla. Prekvapene som na ňu pozrela.
"Sedemnásť neprijatých hovorov a štyri správy." povedala. Vybehla na balkónik s telefónnom priloženom k uchu.
Katka...
Vyšla som na balkón. Zima, ktorá vládla vonku ma prebrala do špiku kosti. Cítila som zimu na každom milimetri môjho tela.
"Ahoj miláčik." pozdravila som Peťa. Mala som od neho pätnásť neprijatých hovorov a tri správy, v ktorých sa pýtal, že či som v poriadku a čo sa so mnou deje.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma namiesto pozdravu.
"Jasné, že som, prečo by som nemala byť?" odpovedala som mu otázkou.
"Nebrala si mi telefón ani si mi na správy neodpisovala tak som nevedel čo s tebou je. Už som chcel volať aj tvojej mame, že či sa ti niečo nestalo." Ubezpečila som ho, že som v najlepšom poriadku, že mi nič nie je a že som na chate, preto som mu nebrala ani telefón ani neodpisovala na sms. Povedal, že mu to úplne vyfučalo z hlavy a ospravedlnil sa mi, nato som mu povedala, že ma teší, že mal o mňa záujem. Potom sme sa rozprávali o budúcom víkende a o tom, že k nim prídem. Rozlúčili sme sa a vošla som cela premrznutá a skrehnutá do teplej izby.
Rozvalila som sa na posteľ. Rony v izbe nebola tak som si chvíľu poležala a potom zbehla na prízemie.
Dominika... V priebehu večera.
Bol to taký krásny bozk. Vrátili sa mi všetky spomienky, ktoré som naňho mala. Rozplývala som. Začala som sa vznášať. Bolo to veľmi príjemné. Chvíľu sme tam tak stáli v objatí a bozkávali sme sa.
"Kam ideme?" opýtala som sa.
"Nechaj sa prekvapiť." potmehúdsky sa usmial. Nasadli sme do auta a odviezli sme sa o pár ulíc ďalej, k nejakým panelákom. Bez slova som ho nasledovala. Držala som ho za ruku jednak preto aby som sa uistila, že je to naozaj realita a jednak preto aby som sa nestratila. Cestou výťahom sme mlčky na seba pozerali a vymieňali sme si úsmevy.
Zastavili sme na siedmom poschodí. Prišli sme k jednému bytu. Na menovke bolo Vladkove priezvisko.
"To je tvoj byt?"
"Ako sa to vezme."
"A ako to je?"
"Je to aj môj byt, ale zároveň aj nie je."
"Nechápem."
"Potom ti to vysvetlím." Otvoril dvere, vošli sme do predsiene, kde sme sa vyzuli a vyzliekli si bundy, prešli sme do veľkej priestrannej obývačky, ktorá bola príjemne rozsvietená a na stole bolo poukladané jedlo.
"Ty si si to prichystal?" nadalo mi to neopýtať sa.
"Pamätáš sa ako sme boli naposledy u mňa?" prikývla som. "Utiekla si mi a tak som toto vymyslel ako náhradný plán, lenže teraz mi už neujdeš o to sa vlastným telom postarám ak bude treba." pritom sa usmieval.
"Potešil si ma." Usadili sme sa na pohovke. Pohodlne som sa usadila.
"Dáš si niečo?" opýtal sa ma, pristúpil ku stolu, na ktorom bolo množstvo dobrôt.
"Čo ja viem, niečo vyber." opätovala som mu úsmev.
"Môže byť biele vínko?" prikývla som na súhlas.
"Nie si hladná?" opýtal sa po chvíli.
"Som."
"Čo si dáš?"
"Uhm... hmmm... Čo by som si len dala?" približovala som sa bližšie a bližšie k jeho tvári a pobozkala som ho. "Na tvoje pery a bozky mám najväčšiu chuť." pošepkala som ho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár