Zažila som asi tú najkrajšiu noc v mojom krátkom živote. Nie len, že to bola najkrajšia noc, ale bola som s tým najúžasnejším človekom akým som len mohla byť. Tak strašne v pohode som pri ňom, až to ani zmysel nedáva. Je to také priam až neuveriteľné, že ma dokáže niekto urobiť plne šťastnou a pri kom sa cítim dokonale dokonalá a šťastná. Nerobili sme nič vínomočné ani zvláštne, ale napriek tomu to bolo skvelé.
Rozprávali sme sa, dlho, o všetko, vysvetlili sme si mnoho vecí, na ktoré som si kládla otázku: "Prečo?" Vysvetlili sme si všetko čo sme mali na srdci a na jazyku. Nijako sme však náš vzťah nedefinovali, nechali sme to voľne plynúť, aj keď je zrejme, že nie sme si navzájom ľahostajný, nechcem nič už uponáhľať. Nechcela by som urobiť zas chybu, kvôli ktorej by som sa znovu trápila. Celý večer sme boli pri sebe, bok po boku. Nemohla som sa vynadívať na jeho nežné, pery, krásny noštek a žiariace oči. Vyzeral dokonale, vlastne on aj dokonalým je aj zo svojimi chybičkami, ktoré sú pre mňa nevýznamné. Bolo to naozaj úžasne, byť s nim, ležať vedľa neho, pozerať sa na neho, hľadeť na neho ako spinká. Sladko, milo, krásne, ako bábätko. Presne tak vyzeral, keď spal. Ležali sme vedľa sebe na manželskej posteli. Pozerali sme televízor, rozprávali sa, šteklili sa, maznali, pusinkovali, hladkali. Zaspal skôr ako ja, snažil sa byť hore, ale únava ho premohla. Nevyčítam mu to, nemám prečo. Možno za iných okolností by som aj, ale nechcelo sa mi a nechcela som sa viac správať ako malé ufňukané dievčatko. Počas toho ako spinkal som pozerala televízor, nedávali samozrejme nič zaujímavé, ale len tak som pozerala nejaký krimi seriál, ktorý práve dávali na nejakej českej stanici. Zaspala som pravdepodobne v priebehu toho seriálu, lebo vôbec som si nepamätala kedy som zaspala.
Zobudila som sa ráno na slnečne lúče, ktoré sa predierali cez žalúzie do izby. Izba bola príjemne osvietená, ako býva zvykom v letnom čase. Chvíľku som sa premáhala otvoriť oči, predsa som bola ešte ospalá z toho ako som nemohla v noci zaspať. Keď som sa premohla a otvorila som oči zistila som, že sa Vladko nenachádza v posteli. Horko ťažko som sa posadila a snažila som sa viac prebrať. V tom vstúpil do dverí v širokých tmavých teplákoch, bielom krátkom tričku, ktoré mal obtiahnuté po tele, čo mu zvýrazňovali svalstvo. Milujem takéto pohľady, na takýchto chlapov, svalnatých, krásnych, ale hlavne na tých, ktorých milujem.
Vlado...
Vošiel som do dverí. Potichu som pootvoril dvere aby som sa pozrel, či moja princezná ešte spinka. Zistil som, že už vstala. Pozrel som sa na ňu, opätovala mi pohľad a vzápäti aj úsmev. Tak krásne sa vie usmievať len ona, a ten úsmev bude patriť len mne, zaumienil som si. Usmial som sa na moju krásku ešte viac. Nedovolím aby bola viac nešťastná, nie keď som tu ja a už vôbec nie aby bola nešťastná kvôli mne. Musel by prísť niekto, kto by ju urobil ešte šťastnejšou než ja, vtedy jedine vtedy by som bol ochotní vzdať sa mojej lásky, lebo len vtedy by bola šťastná. Nechcem nič viac než to aby jej už nikdy nezmizol úsmev z tváre.
"Ahoj." pozdravila ma s úsmevom na tvári, jej hlas znel rozospato, ale strašne milo. Odzdravil som sa jej a vytratil sa pre prekvapenie, ktoré som pre ňu nachystal.
Dominika...
Vystrčil svoju hlavu cez dvere a pozeral na mňa, oči mal prekrásne. Mala som chuť vrhnúť sa mu do náručia, vyobjímať a vybozkávať ho. Lenže niečo ma držalo v posteli, nejaká tajná sila, proti ktorej som nedokázala bojovať. Bola som prislabá na všetko. Pozerala som na neho, usmievala som sa na neho, nemyslela som na nič, len som sa rozplývala nad jeho krásou, božskou krásou. Z ničoho nič sa otočil a odišiel odo dverí.
"Bože, určite vyzerám hrozne keď odišiel." pomyslela som, rozhodla som sa, že vyleziem z postele a pôjdem sa trochu upraviť, nebude sa predsa najkrajsí chalan pozerať na nejakú škratu akou som. Odokryla som zo seba paplon, nohamy som sa dotkla podlahy, ktorá ma zastudenila. Postavila som sa, zobrala som zo sebou kozmetickú taštičku a vyrazila som smer kúpelňa. Dobreže sme do seba nevrazili medzi dverami. Obaja sme vykríkli od toho ako sme sa jeden, druhého zľakli. Neviem či sa zľakol mňa, pre výzor, ale ja som sa ho zľakla, lebo som ho vôbec nečakala. Stáli sme oproti seba asi poldruha sekundy, potom sme sa rozosmiali.
"Kam ideš?" opýtal sa ma.
"Do kúpelky." odvetila som, chcela som ho obísť, ale postavil sa mi do cesty.
"Nikam nejdeš, najprv sa naraňajkuješ." pohľadom pozrel na tácku, ktorú stále držal v rukách. Bolo na nej kopa dobrôt.
"Najprv sa pôjdem upraviť." trvala som si na svojom, ale nedovolil mi to. Musela som teda súhlasiť a najprv sa naraňajkovať.
"Nemusel si to."
"Čo?"
"Tie raňajky."
"Viem." usmial sa na mňa. "Nech sa na mňa neusmieva, lebo sa neovládnem." pomyslela som si.
"Čo?" hlúpo som sa opýtala.
"Že som nemusel urobiť tie raňajky, ale chcel som." povedal a dal mi letmý bozk na pery, ktorý som vôbec nečakala. Musela som sa na neho usmiať. Vyzeral rozkošne.
"Uvidíme sa?" opýtal sa ma, keď odparkoval svoje auto na parkovisku blízko môjho paneláku.
"Možno."
"To neznie ako pozitívna odpoveď." Naschváľ som ho chcela naťahovať.
"Neviem či budem mať čas."
"Máš niečo dôležite na práci?"
"Dôležité? Jedine ak učenie, nakupovanie, trávenie free timu s priateľmi a podobne akcie."
"Nemohla by si sa stretnuť so mnou ako s priateľom?"
"Ako s priateľom rovná sa frajerom, alebo priateľom rovná sa kamarát?"
"Ako len chceš."
"Ako chceš ty?" stále som sa tvárila vážne, aspoň som sa o to z plných síl snažila. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože som sa dobre bavila, ale nemohla som sa začať smiať.
"Nechám to na teba." nato som sa musela usmiať, ale bol to len taký letmý úsmev, ktorý nahradil znovu vážny výraz.
"Rozmyslím si to a dám ti vedieť." otočila som sa mu chrbtom a kráčala smerom ku vchodu.
"Počkaj." dobehol za mnou a chytil ma za lakeť. "Chcem to vedieť teraz." povedal vážnym hlasom. Nechcelo sa mi o tom rozprávať, ale na druhej strane som vedela, že sa ho len tak jednoducho nezbavím, teda toho ako to chcem brať, alebo tak. Pozrela som sa mu do očí, ale automaticky som uhla pohľadom na črty jeho tváre. Prebehla som pohľadom po jeho nose, lícach, perách a pobozkala som ho na pery. Žiaden jazyk, len bozk na pery. Sama som nevedela, čo presne ten bozk znamenal, ale konala som pocitmi, nie úvažovaním. "Zavoláme si." usmiala som sa na neho a odkráčala domov. Po celý čas som mala úsmev na tvári. Uvedomila som si to až keď som sa videla odraze zrkadla vo výťahu.
"Tak veľmi ho milujem." povedala som nahlas pre seba.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luna13
3. 12.decembra 2011 21:33
krásne
Napíš svoj komentár