Dlho do noci som nemohla spať. Prehadzovala som sa na postelli zo strany na stranu. Ani po hodine ležania som nezaspala. Bola som príliš nervózna zo stretnutia s otcom. Išla som do kuchyne, naliala si do pohára džús, prešla som do obývačky, zobrala som do rúk album s fotkami, sadla si do kresla a začala som listovať. Boli tam väčšinou fotky, na ktorých som bola v hlavnej úlohe ja. Fotky boli zoradené podľa toho ako išiel čas. Od úplneho začiatku mejej existencie. Fotky z pôrodnice, z narodenín, osláv, z dovoleniek, ale aj momentky a rôzne iné fotky. Začala som si prezerať fotky z pôrodnice. Mamina vyzeralo mlado - niežeby teraz vyzerala staro - ale vyzerala zničene, no aj napriek tomu bola krásna, držala ma na rukách a usmievala sa hallywoodskym úsmevom. Zrejme bola v ten deň, okamih naozaj šťastná. Boli tam nejaké fotky, na ktorých ma držala mamina, ale aj také na ktorých ma držal ocino, ktorý sa tiež usmieval. Na jednej fotke sme boli všetci traja spolu. Zrejme tu fotku odfotil niekto z nemocničného personálu, lebo viem, že pri mojom narodení nebol v nemocnici nikto okrem mojich rodičov. Na iných fotkách som bola už aj s inými rôznymi ľudmi, niektorých ani dodnes nepoznám ba ani neviem ako sa volajú.
Na väčšine fotiek som vyzerala ako preincéznička. Maminka ma tak vždy obliekala ako cukrík, vždy túžila mať dievčatko a splnilo sa jej to, tak sa v tom vyžívala.
Pamätám si, že keď som bola malá škôlkarka tak som strašne chcela byť princeznou. Na každom karnevale som bola oblečená buď za princeznú, kráľovnou, alebo vílu. Užívala som si to.
Bolo tam množstvo fotiek, ktoré mi pripomínali chvíle s ocinom, boli to nostalgicke spomienky, ktoré mi vyvolávali slzy, ktorým som sa nemohla ani nechcela ubrániť. Chýba mi, to si nemôžem odoprieť. Ale stále k nemu cítim čosi čo neviem pomenovať. Pravdepodobne k nemu prechovávam hnev z minulosti.
Dopozerala som si prvý album, ktorý bol spomienkou na môj začínajúci život. Tie najsilnejšie spomienky, ktoré si dodnes uchovávam v pamäti boli v druhom albume. Fotky boli z čias, keď som už bola školáčka. V tých časoch som najviac času trávila s otcom. Chodili sme na futbal, občas som sedela na tribúne a podporovala som ho keď sa naháňal za loptou na ihrisku. Fotky z lesa, milovali sme prechádzky, ktoré nikam a predsa niekam viedli, v zime sme chodili lyžovať na hory, v lete zas k moru alebo sme sa túlali po Slovenských krásach krajiny. Neskutočne veľa momentov, chvíľ a spomienok. Zmiešané pocity, smútok a radosť. To všetko vo mne vyvolávali fotky v albume. Prichytila som sa s úsmevom, ale slzami na tvári. Odložila som album na miesto a vrátila som sa späť do izby z cieľom, že musím zaspať, ale nešlo to tak jednoducho ako som si priala. Opätovne som sa prehadzovala zo strany na stranu, ale po čase prišiel vytúžený spánok.
Snívalo sa mi za jednú noc mnoho snov, niektoré si ani nepamätám, ale vo väčšine snov bol okrem mňa aj tatino. Vlastne to neboli ani tak sny ako skôr spomienky na minulosť. Ako sme chodili chytať ryby, na stanovačky, na huby. Ako ma učil byciklovať a korčulovať. Pritom mi hovoril ako veľmi ma ľúbi, ako mu na mne záleži a že by nepripustil aby som bola čo i len chvíľku smutná a sklamaná.
Lenže to bol len sen, tá predstava, že nebudem smutná, sklamaná, zo slzami v očiach, ale najväčším snom bolo to, že ma neopustí. Opustil ma, nie na týždeň či mesiac, ale na niekoľko rokov. Tie roky sa už ale vrátiť späť nedajú. Zobudila som sa, ale vstať z postele som nevládala. Nechcelo sa mi nič. Iba by som ďalej spala, ale akosi to nešlo. Ležala som na posteli zo zavretými očami a premýšľala som, že ako sa s ním prívítam, čo mu poviem, čo sa ho opýtam, ako sa budem k nemu správať. Nevedela som však odpovede, nevedela som ako to mám všetko spraviť, no nechcela som to stretnutie s ním spraviť. Rozhodnutá, že to bravúrne zvládnem som sa posadila na posteľ a premýšľala som, čo urobiť ako prvé.
Prvé kroky viedli do kúpelne, v ktorej som skoro zinfarktovala. Pohľad do zrkadla ma vykoľajil na rovnej čiare. Vyzeralo som ako strašidlo, možno aj horšie. Kruhy pod očami, na čele veľký červený pupák, vlasy akoby mi kompletne požula krava. Des. Otočila som sa chrbtom k zrkadlu. Chytila som si tvár do dlaní a začala som pracovať na tom aby som nevyzerala ako bubulák.
Sadla som si na chvíľu ku notebooku a prihlásila som sa na svoj úšet na facebooku, hneď mi na hlavnej stránke ukázalo 17 upozornení, 3 správy a 2 žiadosti o priateľstvo. Nič som neotvárala, len som si pozrela nejaké tie novinky mojích priateľov, narazila som na jednu neuveriteľne super pesničku. Hneď som si ju pustila na repráky, akonáhle dohrala vedela som, že ta pesnička je ako pre mňa stvorená, len s tým, že ju naspieval chalan. Professor Green - Read All About It ft. Emeli Sande - tak sa volá ta bohovská pieseň. Klikla som na zdieľať a vtom okamihu som ju už mala zavesenú na svojom profile, pripísala som k nej trefný komentár. Pozrela som si ďalšie novinky zo sveta priateľov a odhlásila som sa.
Po kúpeli..
(to čo sa dialo medzi tým ste si mohli prečítať v časti 115.)
Ani poriadne neviem ako a už utiekol čas k hodine v ktorú mal prísť tatino. Napokon po hodine prehrabávanie sa v šatníku som si zvolila novšie červené šaty, ku ktorým som si na pás pripla čiarnu mašľu, na nohy som si obula baleríny, predsa som bola doma. Vlasy som si nechala voľne rozpustené, na tvári som to s make-upom neprehnala. Na oči som si dala len čiernu linku a špirálou som zvýraznila mihalnice. Hneď som si pripadala ako princezná, ktorá čaká na svojho vytúženého princa. Aj to tak bolo, len s tým rozdielom, že princom nebol princ, ale kráľ. Môj otec. Od nervozity som chodila hore dolu po dome. Už aj mamina so mňa bola nervózna.
"Sadni si, alebo niečo rob, lebo začnem byť aj ja s teba nervózna." upozornila ma. Poslúchla som ju. Sadla som si v obývačke do kresla, prekrížila som nohy. Prstami som si klepkala po stehne a pozerala som sa po izbe. Netrvalo dlho a zazvonil známi zvonček, ktorý nám oznámi, že k nám prišla návšteva. Mama dlho nechodila tak som išla otvoriť dvere ja. Stál pred bránou. Oblečené mal nohavice a košeľu. V ruke držal kvety a nejakú darčekovú tašku. Nohou klopkal o betón. Vyzeral nervózne asi ako ja. Podišla som k bráne a otvorila som mu dvere, celý čas som si ho nemo prezerala. "To ani nie je on." povedala som si v duchu. Pozdravil ma priateľským, milším hlasom. Neodpovedala som mu, len som tam pred nim stála a pozerala na neho. Vyzeral tak krásne, môj otec. Po rokoch ho vidím. Stojí predo mnou a pozerá sa na mňa. Nezmohla som sa ani na slovo. Objala som ho. Tak veľmi mi chýbal a tak som bola rada, že je späť, že všetok hnev, ktorý som k nemu cítila mihnutím oka zmizol. Objímala som ho tak silno akoby chcel niekam odísť. Lenže nikam neodchádzal, len prišiel. Objal ma aj on. Celá som sa naplnila šťastím, neuveriteľným a neopísateľným šťastím ma naplnil. Presne toto mi celý ten čas čo odišiel chýbalo. Mala som pocit, že som získala novú chuť do života. V priebehu pár sekúnd som prehodnotila celý rebríček hodnôt, ktorý som si za tie roky budovala. Uvedomila som si, že šťastie, ktoré som mala sa mi teraz o niekoľkokrát znásobilo a to nie len kvôli tomu, že som získala späť svojho otca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár