Stanica bola skoro prázdna, čo mi pripadala zvláštne, lebo väčšinou je plná ľudí, ktorí niekam cestujú. Prešla som s cestovnou taškou prevesenou na pleci ku schodom a pozrela som sa na tabuľu, z ktorého nástupišťa pôjde vlak. Z trojky. Uchopila som lepšie svoju batožinu a išla som smerom na nástupište. Dalo mi trochu viac námahy ako som predpokladala. Keď som višla na nástupište k už pristavenému vlaku musela som si položiť batožinu na zem a vystrieť sa. Dosť som sa ten kúsok zapotila. Rozhliadla som sa po vagónoch, našla som ten v ktorom som mala podľa miestenky sedieť. Pri nastupovaní do vlaku mi pomohol s batožinou starší pán, ktorý prechádzal okolo do zadných vagónov. Doteperila som sa do správneho kúpé, ktoré bolo zatiaľ prázdne. Vyložila som horko-ťažko na uložný priestor batožinu a sadla som si ku oknu. Nie je to najlepšie miesto, ak budem chodiť na wéce, ale aspoň lepšie ako byť niekde v strede a nevedieť kam sa pozrieť, ak budú miesta obsadené. Peťovi som ešte písať ani volať nechcela, predsa je ešte zavčas a on bude zrejme ešte spať. Sľúbil, že keď sa prebudí tak sa ozve, nebudem mu robiť naschváľ zle.
Vytiahla som si z vrecka mobil a spustila som si na sluchatkach hudbu. Popri tom som pozerala von oknom na už veľmi známe miesta železničnej stanice.
Cesta bola zdĺhavá. Už na hlavnej stanici sme mali pätnásť minútové meškanie, kvôli techníckym problémom, alebo také niečo. Nemohla som sa dočkať štvrť dňovej cesty na východ Slovenska. Medzi časom si do kupé prisadla staršia pani, ktorá mala na sebe oblečený čierný kostým, ktorý sa skladal z nohavíc a saka. Vlasy mala učesané do copu, namaľovaná nebola výrazne, skôr decentne. Na perách mala červený rúž, ktorý jej pridával na sexe-píle a ženskosti. Ani vôňa, ktorá sa z nej šírila nebola silná, ale zas ani presladená. Sedela pri dverách, nohy mala prekrížené cez seba a čítala ženský slovenský magazín. Okolie si nevšímala tak som si ju bez problémov prehliadla.
Po vyštartovaní zo stanice, som si oprela hlavu o operadlo a zamyslela som sa. Nepremýšľala som nad ničím podstatným, len som nechala myšlienky plynuť. Medzi časom som aj zadriemala. Neviem presne koľko som spala, ale zobudila som sa až keď sme zastavili na stanici v Galante. Ta pani, ktorá sedela so mnou v Bratislave už vo vlaku nebola. Nevnímala som to nijako, bolo mi to v celku jedno. Prebrala som sa na hluk, ktorý prichádzal z vlakovej chodby. Bola som príliš unavená aby som sa išla pozrieť čo sa deje, sedela som teda na svojom mieste, ale pozerala som sa smerom k chodbičke. Naraz okolo prešlo asi päť chalanov v mojom veku, ktorý sa jeden cez druhého prekrikovali. Myslela som si, že si neprisadnu ku mne, ale akonáhle sa mi prehnala myšlienka hlavou už bol jeden vo dverách a pýtal sa ma, či si môžu prisadnuť. Čo som mala robiť?! Prisadli si a pokračovali vo svojej konverzácií o ničom, pustila som si teda hlasnejšie hudbu a zavrela som oči, že si musím odýchnuť. Márne. Čím ďalej, tým boli hlučnejší, neovládla som sa a nahlas som sa ich opýtala, či nemôžu byť tichšie. Neobišlo sa to bez hurosňnského smiechu. Jeden z ních napokon prestal z rehotom a upozornil chalanov na môj výraz. Musela som nahodiť nejaký vražebný face, lebo neviem si predstaviť, prečo by zo smiechom prestali.
"Kamže ideš?" opýtal sa ten, ktorý utíšil chalanov.
"Do Košíc." nenútene som odpovedala. Nemala som ani náladu ani chuť na nejakú dlhú konverzáciu, ale čo čert nechcel, začali sa baviť o Košiciach, ako jeden z ních tam zbalil nejakú buchtu, s ktorou to ťahal tri mesiace, ale potom ho to prestalo baviť tak sa s ňou rozišiel a že doteraz sa ta dievčina z toho nespamätala. Nehovoril práve najlepšie o nej, ale bolo mi to teoretický jedno, lebo s ňou nič nemám. Potom hovoril druhý o niečom, ale to som ich už nepočúvala, vložila som si naspäť do uši slúchatka, že budem naďalej počúvať hudbu, ale jeden z nich ma poklepkal po stehne a ipýtal sa, že čo budem robiť v Košiciach. Povedala som im, že idem domov, čo mi samozrejme neuverili, lebo že nemám východňársky prízvuk. Zas som si vložila slúchatka do uši. Našťastie dlhšiu chvíľu ma neotravovali. Netrvalo to však dlho.
"Nechceš so mnou niečo poriešiť?" opýtal sa ma jeden z ních. Neverila som vlastným ušiam. Že čo či s nim nechcem? Prišlo mi to až smiešne, neudržala som sa a zasmiala sa. Chudák nechápal, ale bolo mi to jedno. Nemám rada takýchto týpkov, ktorý sa predvádzajú pred svojimi kamošmi. Nedalo mu to a zas do mňa šťuchol.
"Nedáš mi aspoň svoj facebook?" opýtal sa.
"Ak máš záujem najdi si ma."
"Do Boha, čo robíš drahoty? Veď je to len facebook, nechcem od teba tangače." nato jeho kamoši aj on vybuchli do smiechu, prevrátila som očami a venovala som svojú pozornosť hudbe. Zbytok cesty až kým nevystúpili som pozerala von oknom aby sa mi niečo neprihodilo. vystúpili vo Zvolene a mne neuveriteľne odľahlo.
Zbytok cesty som buď prespala, alebo som si čítala časopis. Ani som sa nenazdala a už som bola jednu zástavku pred Košicami. Medzi časom, som si napísala dve-tri smsky s Peťom, že som na ceste, a že príde a že ak budem neďaleko nech mu napíšem. Už keď sme stáli v stanici Kysak bola som celá netrpezlivá, nervózna a vzrušená. Chcela som byť už s Peťko. Len čo sme vyštartovali vyšla som ku dverám aby som sa nezabudla. Lenže kým som stála pred dverami bolo mi tých pár minut dlho. Vracať som sa už nechcela tak som naďalej stála pred dverami a čakala kým zastavíme v Košiciach.
"Ahoj kráska." oslovil ma Peťo. Z vlaku som sa vyteperila horko - ťažko, šťastie že som sa nepotkla o vlastnú nohu. Obzerala som sa po okolí či ho nezazriem, ale nikde som ho nevidela, tak som mu chcela zavolať, keď v tom zozadu ku mne pristúpil a oslovil ma.
"Ahooooooooooooj." otočila som sa na neho a vrhla som sa mu do náručia. Zvítavali sme sa asi päť minút. Tak strašne veľmi mi chýbal až som nechcela opustiť jeho náručie.
Zobral mi cestovnú tašku a ruka v ruke sme kráčali ulicami.
"Ako sa ti cestovalo?"
Opísala som mu cestu vlakom, rozprávala som mu aj o tých chalanoch, skomentoval to nejakou tou poznámkou. Potom sme sa rozprávali o futbale, ktorý hráva. Oznámil mi, že ma v nedeľu zápas a nevie či naňho má isť. Uistila som ho, že nech nemyslí na to žeby nehral.
"Dnes sa má stretnúť Rony s otcom?" opýtal sa Peťo.
"No hej, je celá nervózna. Bolo to na nej vydieť už aj cez týždeň. Strašne jej držím palce, dúfam, že to stretnutie víde inak si viem predstaviť aká kôpka nešťastia z nej bude."
"Tak jej večer zavoláme a dozvieme sa ako to dopadlo. Sám som zvedavý ako to skončí." žmurkol na mňa.
Po príchode domov k Peťovi som sa zvítala s jeho maminou, otec bol v práci. Naobedovali sme sa a išla som sa trochu dať do poriadku z cesty. Trvalo to večnosť, kým som sa prepravila z jednej strany Slovenska na druhú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár