Rony...
"Ahoj miláčik, tak ako dopadlo stretnutie s ocinom?" opýtala sa ma štebotavým hláskom Katka.
"Neuveríš, ale úplne super. Dokonca si aj zo Sebym sadol. Teraz kecajú o futbale. Taká nuda." zchuti som sa zasmiala.
"Tak to je super teda. Teším sa s tebou a vysvetlili ste si isté veci?"
"Hej, hej. Konečne mi spadol kameň zo srdca. Zo začiatku som si mysela, že väčšia katastrofa tobyť nemôže. Večera nedopadla najlepšie, nepridala k tomu ani mamina. Seby nechodil, mala som veľké nervy, ale potom ako som bola na záhrade a zháňala Sebyho tak prišiel ocino za mnou a začali sme sa rozprávať. Tak strašne mi chýbal." vyšla som na terasu aby som mala chvíľku súkromia s Katkou. Sadla som si na lavicu a vyložila som si na stôl nohy.
"Prajem ti aby si bola konečne šťastná. Úplne si viem predstaviť aký krásny úsmev máš na tvári. Nech ti nikdy nezmizne. Chcem ťa tak vysmiatú ako si teraz vidieť aj keď sa vrátim."
"Sľubiť ti to nemôžem, ale ak sa nič také nevyskytne tak ho budem mať čo najdlhšie. Ale dosť bolo o mne, ako je to s tebou? Ako sa máš?"
"Ani mi nehovor. S Peťom som sa pred chvíľou pohádala. Tak blbo som sa nikdy asi necítila. Neviem či ďialka udrží náš vzťah. Je to hrozne ťažké aj pre mňa aj pre neho. Chýbal mi, chcela som byť konečne sním sama, ale on trval na tom, že pôjdeme von žiť. Nemám nič proti jeho kamarátom. Dokonca som si snimi sadla, ale chcela som byť sním sama. Neviem prečo to nechce pochopiť. Myslela som si, že si užijeme chvíle strávené spoločne, ale zbytočne som si robila nádeje." posťažovala sa mi Katuška.
"Neboj, nejako to dopadne. Peťo to tiež určite ťažko znáša a vyrovnáva sa s tým takto. Porozprávam sa sním?" opýtala som sa jej.
"Nie, my si to vyjasníme. Dúfam, že to nedopadne tak zle ako to tuším. Drž mi palce, musím končiť, ešte si zavoláme. Papa, ľúbim ťa." vyštebotala do mobilu a zrušila hovor skôr ako som sa stihla rozlúčiť. Položila som mobil na stôl a zapozerala som sa na hviezdy na oblohe. Boli krásne vidieť.
Katka...
"Honey, čo tu robíš? Hľadal som ťa vo vnútri a teba nikde." pritackal sa ku mne napitý Peťo. Protivil sa mi. Nechcela som aby sme sa znovu pohádali, ale nedal mi inú možnosť. Začal byť neznesiteľne dotieravy. Zavesil sa na mňa a snažil sa ma obchytkávať. Snaha odtrhnúť sa od neho bola na pár sekúnd márna. "Peťo, prestaň inak okamžite odídem!" skríkla som na neho, keď si po slušnom prihovárani nedal povedať. To čo nastalo potom by som nepriala nikomu. Vbehla som do krčmy pre veci a vrátila som sa späť domov k Peťovi. Bolo mi jedno čo s ním bude. Jedine po čom som túžila bolo vrátiť sa naspäť domov. Skoro celú cestu som bežala k domu. Dobehla som udychčaná, spotená a červená. Našťastie Peťova mamina bola ešte hore tak som nemusela dlho vyzváňať pri dverach.
"Čo tu robíš? Kde je Peťo." ešte pred tým ako som jej venovala pohľad som si pretrela líca, aby nebol vidieť náznak sĺz na mojej tvári.
"Som unavená, nechcelo sa mi tam dlhšie byť." vošla som dnu a vyzliekla som sa. Bola už noc. Žiaden rýchlik by mi o takejto hodine už nešiel, tak som Peťovu maminu oklamala. Mala som kvôli tomu výčitky svedomia, ale nemohla som jej v tom momente povedať pravdu, ale ani klamať som jej veru nechcela. Dala som si horúci kúpel a nechala som myšlienky voľne plynuť po mysli. Zavrela som oči a vypla som.
Po hodne dlhom čase som vyšla z vane. Na rukách nohách som mala rozmočené čiarky. Zababušila som sa do obľúbenej mikiny a zapla som Peťov počítač aby som si pozrela spoje. Najbližší priami spoj mi išiel až okolo piatej hodine. Vypla som počítač a začala si chystať veci. Zbalila som si všetko okrem oblečenia, ktoré som si nachystala na odchod a oblečenie, ktoré som mala oblečené na sebe. Na mobile som si nastavila budík aby som nezaspala. Ľahla som si do postele, ale spať som nemohla. Celý čas som sa prehadzovala v posteli. O tretej som počula buchod na chodbe. Vedela som, že Peťo prišiel domov, ale nemala som ani náladu ani chuť isť za nim. Vlastne som nemala na to ani najmenší dôvod. Nechcela som síce odísť bez rozlúčky, ale tak by to bolo pre všetkých najlepšie. Prehadzovala som sa až dovtedy kým som zaspala. Spala som tak tvrdo, že budík, ktorý som mala nastavený ma nezobudil. Prebrala som až pred obedom. Obliekla som sa na odchod. Nevedela som síce o koľkej mi pôjde vlak, ale nechcela som viac ostať v Peťovej blízkosti. Už som chcela výjsť z dvery na ulicu, keď ma oslovila Peťova mamina.
"Katka, kam si sa vybrala? Snáď nechceš odísť?" zháčila som sa a opatrne som sa obrtila jej smerom. Nemala som guráž pozrieť jej do oči tak som skopeným zrakom povedala: "Prepáčte mi. Nechcela som takto odísť, ale bude to pre všetkých najlepšie. Veľmi pekne vám aj vášmu manželovi ďakujem za pohostinnosť, ale musím odísť. Neviem kedy mi pôjde vlak, ale nemôžem tu ostať." povedala som a pohľad som upierala na špičky mojich botasiek.
"Čo sa stalo?" opýtala sa s vážnym výzorom v tvári.
"Nechcem Vás tým zaťažovať." povedala som. Popravde som jej nechcela povedať ako hrozne sa zachoval jej syn k svojej frajerke, ktorou som ešte pred pár hodinami bola.
"Aké zaťažovanie?" nemohla uveriť mojím slovam, "poď sa aspň naraňajkovať, upiekla som bábovku." zavolala ma na raňajky. Nemohla som odmietnuť. Nechcela som odísť ako posledná sedlaňa, ktorá si neváži pohostinosti.
Sadla som si za stôl a naraňakovala som sa. Počas jedenia sa ma Peťova mamina pýtala, že čo sa včera také stalo, že som sa rozhodla bez rozlúčky odísť. Neklamala som jej, ale ani som jej celú pravdu nepovedala.
"Peťa milujem viac ako som doteraz koho ľúbila, ale láska vždy nestačí. Ubíja ma vedomie, že bývame na opačných stranách republiky. Viem, že sa hovorí, že láska hory prenáša, ale asi som moc slabá aby som sa týmto riadila." povedala som jej polopravdu.
"Dieťa moje, keby si ty vedela koľko sme si my s Peťovym otcom toho preskákali. Keď sme študovali bývali sme rovnako ako vy dvaja. Ja som študovala v Košiciach a on v Trnave. Stretavali sme sa málo, ale aspoň sme si boli vzácnejší. Chvíle, ktoré sme spolu prežili neboli vždy jednoduché, ale posilnili tak ako nás tak aj náš vzťah. Usitili sme sa, že sa naozaj milujeme a že nedokážeme bez seba žiť. Preto sme v magisterskom ročníku chodili na školu externe aby sme mohli spolu byť častejšie ako len raz za týždeň." Nevedela som čo jej mám na to povedať. Sklopeným zrakom som tam sedela hodnú chvíľu.
"Neboj, nejako to prekonáte." potľapkala ma po pleci a išla na záhradu. Ostala som v kuchyni sedieť. Nechcela som odísť, ale ostať u nich nebola tiež žiadna výhra. Po hodnej chvíli som sa rozlúčila s Peťovou maminou a išla som si pre veci. "Neodveziem ťa na stanicu?" ponúkla sa.
"Ďakujem, ale nebude to treba. Potrebujem sa pred cestou prejsť. Pozdravujte odo mňa manžela. Dovidenia." rozlúčili sme sa objatím a bozkami na líce.
"Opatruj sa dieťa." povedala božským hlasom.
Výčitky svedomia sa vo mne opätovne prebudili. Bolo mi tak ľúto, že musím od nich odísť. Otvorila som vchodové dvere a poslednýkrát som sa pozrela po dome. Nádej, že Peťo ma zastaví a ospravedlní sa mi boli márne. Neobjavil sa. Kráčala som pomaly na stanicu a snažila som sa na nič nemyslieť. Na stanici som sa dozvedela, že vlak pôjde až za dve hodiny. Sadla som si na lavičku a pustila som si na mobile hudbu. Mala som nutkanie zavolať Rony alebo Dominike, ale nechcela som ich zaťažovať. Zbytočne by sa kvôli mne trápiť.
Čas ubiehla neskutočne pomaly. Dve hodiny mi pripadali ako pol dňa. Každú chvíľku som sa pozerala na hodiny, ktoré vyseli v čakárni na stene. Boli staré a hlasno tikali. Ľudia sa vymieňali až som v čakárni ostala sedieť sama. Ozvala sa vo mne panika. Vedomie, že za mnou Peťo nepríde a ani sa mi neozve, vyvolávalo chaos nie len v hlave, ale hlavne v srdci. Premáhal sa vo mne boj. Srdce vz. rozum, ale ani jedno z toho nevyhralo, ale remízovalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár