Lukyho som spoznala keď som mala asi desať rokov. Chodila som vtedy spolu s Rony, Domčou a Vandou na letný tábor pri Dunaji. Tam som spoznala okrem iných deciek aj Lukyho. Už vtedy bol obľúbený medzi deťmi. Každý chcel byť jeho kamarátom. Vrátane mňa. Niečo ma k nemu ťahalo. Vlastne všetkých priťahoval tak, že chceli byť stále sním. Boli sme akoby začarovaný.
Bol to nový chalan, ktorý sa do Blavy prisťahoval z Nitry. Neskôr začal chodiť s nami do jednej školy a presťahoval sa na naše sídlisko. Stal sa mojím najlepším kamarátom. Boli sme päťka. Super decka zo sídliska. Najlepšie si však rozumel so mnou. Bol mojou chýbajúcou polovičkou. Asi v štrnástich rokoch som objavila v sebe nový cit. Cit, ktorý som do vtedy nepoznala. Neskôr ako bežal čas som zistila čo je to za cit. Bola to láska. Nie taká akú cítia medzi sebou kamaráti, ani taká akou spája rodina, ale láska medzi dvomi pohlaviami. Medzi chlapcom a dievčaťom.
Dlho som tento cit skrývala pred celým svetom. Hoci to išlo veľmi ťažko, ale išlo to. Na deň sv. Valentína sme si zvykli priniesť krabicu. Napísať na ňu číslo triedy a nechať ju na veľkej chodbe, do ktorej mohol hocikto či už anonymne, alebo vedome hodiť lístok pre hocikoho z danej triedy. Okrem toho, že som poslala valentínky všetkým kamarátkam som poslala jednu aj jemu. Nebol v nej žiaden rozsiahli text iba : "Asi ťa ľúbim K.P."
Po rozdelení valentíniek čakalo aj mňa prekvapenie. Okrem toho, že mi valentínské lístky poslali kamarátky, tak aj jeden anonym. Neskôr vysvitlo, že bol od Lukyho. Netrvalo dlho a tvorili sme pár.
"Miláčik, čo tu robíš po tichu a sama?" pristúpil a objal ma zo zadu Peťo. Zľakla som sa lebo som bola zahĺbená do spomienok na časy strávené s Lukym. Pobozkal ma na vlasy, otočila som sa na barovej stoličky tvárou k nemu. Iniciovala som teraz ja bozk, neprotestoval, ale spolupracoval. Krásne, nežne a vášnivo bozkáva až mi chlpy na rukách vstávajú. Po chvíli prestal a zahľadel sa mi do očí.
"Je niečo čo mi chceš povedať?" opýtal sa s vážnym tónom hladu a vážnym výrazom v tvári.
Niéééééé. Nechcem sa takto trápiť. Nechcem mu klamať, ale nemôžem mu povedať pravdu. Ešte nie je ten správny čas.
"Nie. nič dôležité." pousmiala som sa aby sa to dusno pominulo. Trochu sa pousmial. "Nepôjdeš k bazénu?" otočila som sa tvárou k terase, kde bol Šimon, Rony a už aj Sebastián. O niečom sa všetci rozprávali. Atmosféra už nebola taká napätá ako pred tým.
"Za chvíľu prídem." dal mi letmý bozk a vybehol von.
"Prečo mu proste nepoviem pravdu o Lukym? Prečo musím klamať človeku, ktorého ľúbim? Prečo to nie je také jednoduché ako chcem a ako som si predstavovala?" zneli otázky v mojej hlave. Život je proste strmý. raz ste na vrchole. Máte všetko po čom ste kedy túžili. Niekedy dokonca aj oveľa viac. Inokedy ste zase na dne. Padáte do čiernej jamy a neuvidíte dno, len padáte ku dnu bez toho aby ste dokázali postaviť sa na nohy a ukázať osudu, že máte na to zvíťaziť.
Nemôžem sa pozerať na svet cez ružové sklíčka, ale bez nich, tak aký svet naozaj je. Život a svet sú realita. Je to niečo čo riadi osud, ale osud riadime my samý.
Zo zamyslenia ma vyrušila a prebrala sms-ka. Na displeji sa mi objavila žltá obálka s nápisom 1 správa prijatá.Otvorila som a odosielateľ bol Luky. "Tohoto som sa obávala." zamrmlala som si popod nos.
Srdce sa mi rozbúchalo, krv v žilách začala rýchlejšie prúdiť než bolo zvykom. Po tvári mi stiekla slzička potu a cítila som, že sa červenám. V bruchu som zacítila nejaké mrvenie akoby som tam mala mravce alebo motýle.
Začala som čítať tu správu....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
luna13
28. 6.júna 2011 20:17
napínavé...
Napíš svoj komentár