Zobudila som sa až v čase obeda. Hlava mi išla puknúť od bolesti. Nebola som si istá či od slnka alebo od alkoholu, ktorý som včera popila a nebolo ho málo. Musela som opatrne vstať lebo sa mi hneď zatočil svet predo mnou. Opatrne som vošla do kúpelne a dala som si ľadovú sprchu. Ostala som stáť pod prúdom chladnej vody. Snažila som sa rozpamätať na to čo sa minulú noc odohralo. Posledné čo som si pamätala bolo to ako som sa bozkávala s Dávidom, potom sme hrali volejbal spolu z jeho kamarátmi a neskôr išli do mora sa okúpať. Potom si už nepamätám veľa. Iba akési útržky mi utkveli v pamäti. Ako vo filmoch, keď hlavný hrdina spomína na minulosť. Tak nejako som si pamätala večer, ale rozmazane.
Prvý útržok je taký, kde som tancovala a vlnila sa na nejakú hudbu. Tuším, že hrala Push od Enrique Iglesiasa.
Potom si spomínam len na to ako sme hádzali do seba jeden štamprlík za druhým. A potom mám okno. Nie to ani okno nie je, ale balkón. Vôbec si nespomínam, či som sa s Dávidom len bozkávala alebo bolo aj niečo viac.
"Čo som to urobila?"-položila som si nahlas otázku. Dúfa, že som neurobila nejakú hlúposť. Uvažovala som nahlas. Chytila som si rukami tvár a snažila sa rozpamätať na niečo. Hocičo.
Vyliezla som zo sprchy a obliekla som si zelenú sukňu, žltý top bez ramienok, obula botasky. Namaľovala som sa len minimálne a vlasy som si gumičkou spevnila do copu.
Ako som išla smerom k recepcii všimla som si Dávida, chcela som zmeniť smer chôdze, ale bolo neskoro. Všimol si ma a zamával mi na pozdrav, začal kráčať ku mne z úsmevom na tvári. "No do kelu!" zamrmlala som si pre seba, aby to nebolo počuť.
"Ahoj kráska." objal ma a vtisol mi letmý bozk na pery. Ostala som v šoku, čoho si všimol.
"Niečo mi ušlo?" pomyslela som si.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma. Trochu som si od neho dostúpila.
"Jasne som a ty?" odpovedala som po pár stotinách zaseknutia.
"V úplnom." usmial sa "Ako sa mi vyspinkalo moje malé dievčatko?" opýtal sa v zápätí, ale úsmev z tváre mu nezmizol.
"Čo jeho malé dievčatko? ja? Čo sa v noci stalo?"
Pokúsila som sa o umelý úsmev aby sa nepovedalo. "Po pravde? Bolí ma hlava."
"Ja ťa vyliečim." naklonil sa ku mne aby ma pobozkal, ale všimla som si rodičov kráčajúcich naším smerom. Išli aj z nejakým starším párom. Schmatla som Dávidla za tričko a vytiahla ho von.
"Čo sa včera stalo?" opýtala som sa, keď som bola v dostatočnej vzdialenosti od rodičov.
"Užili jsme si." vtisol mi bozk, do ktorého som sa ani náhodou nezapojila. Všimol si to tak otázku, ktorú položil bola na mieste:
"Co je s tebou?"
"Čo sa stalo včera večer?" opýtala som sa ho.
"Nic co by ani jeden z nás nechtěl." No super. Tak toto ma ešte viac znervóznelo a rozrušilo. Už nikdy nebudem piť!
"Buď mi povieš čo sa včera stalo alebo idem do hotela?" dala som mu na výber.
"Bavili jsme se, povídali se, pili, tancovali, koupali se."
"Bolo aj niečo viac ako bozky?" upresnila som otázku. Cítila som sa tak trápne, ale potrebovala som to vedieť.
Iba sa usmial. Tak sa sa otočila a kráčala smerom k hotelu.
"A chtěla by jsi?" položil mi otázku vďaka, ktorej som sa otočila a zastavila. Odpovedala som mu otázkou: "Tak bolo niečo?"
Pokrútil hlavou, že nie.
"Domi, zlatko nechcem sa ti pliesť do vzťahov, ale je medzi tebou a tým mladým čášnikom niečo?" opýtala sa ma mamina pri večeri. Dávid akurát obsluhoval ľudí v jedálni a dosť často sa nám stretali pohľady. Či už to bolo chtiac alebo nechtiac. Veľakrát sme si vymenili aj úsmevy.
"Aj tak by si sa to raz dozvedela. Len mi sľúb, že sa nebudeš veľmi hnevať."
"Sľúbiť ti to nemôžem, ale budem maž pochopenie pre teba."
"S Vladom som skončila." úsmev z tváre mi hneď zmizol a aj mamine.
Srdce sa mi stiahlo a mala som pocit, že plače. Nemo sa na mňa pozrela. Nič nepovedala. Nevedela som čo povedať alebo urobiť.
"Prečo?" opýtala sa po pár minutách, keď sa dostala zo šoku. Možno to ani netrvalo tak dlho ako som cítila.
"To je jedno mami. Len už som nemohla viac tajiť pred tebou túto informáciu."
"A medzi tym mladíkom a tebou je niečo?" pozrela smerom k Dávidovi?
"Volá sa Dávid a sme...."
***
pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nikdynebudemstebou
29. 6.júna 2011 09:28
ako každá časť, super
Napíš svoj komentár