Čo teraz?- premýšľala som počas toho ako sme sa bozkali. Zmätok. To som mala v hlave.
"Ako som ho mohla pobozkať?" uvažovala som v duchu keď sme sa od seba odtiahli. Veď ho nemilujem, ale je mi s ním tak skvelo. Bože zamotávam sa do toho. Určite z toho nevzíde nič príjemne. Budeme sa len trápiť. Ja alebo Dávid. Nechcem aby sme boli smutný, ale neviem si predstaviť vzťah na takú diaľku. Ale predsa láska aj hory prenáša, ale veď ja ho vlastne nemilujem! Lenže na druhej strane nemôžem tvrdiť ani to, že ho nemám rada. Mám. Až priveľmi. Je to strašné so mnou. Načo som vlastne prijala pozvanie na futbal?
Upiera na mňa zrak, asi čaká niečo múdre, že poviem. Ale čo? Nič ma nenapadá. Do riti! Tieto situácie neznášam najlepšie. Našťastie padol gól.
Slovenský fanúšikovia začali skandovať. Slovensky futbalisti sa začali tešiť. Gól dal Vladko. Vladko. Srdce sa mi rozbúchalo rovnako ako pred chvíľou. Do kelu nemôžem tu byť. Nie keď sú tu oni dvaja.
"Prepáč." povedala som a prešla pred neho a vybrala som sa smerom k východu. Nemôžem tu byť. Nie je to správne. Chcelo sa mi plakať. Ale prečo? Proste s tejto situácie. Z toho, že milujem Vlada aj napriek tomu čo sa stalo, ale zasa ani Dávid mi nie je ľahostajný. Išla som stále smerom k východu. Nepočula som Dávida ako na mňa volá. Chytil ma za rameno a ja som nadskočila od ľaku.
"Děje se něco?" opýtal sa ma tým jeho zamatovým hlasom, ktorý ma dostáva do kolien. Roztriasla som sa. Od nervov, lebo zima nehrozila. Teda obloha bola zatiahnutá, ale teplo bolo aj napriek tomu. Kývla som hlavou, že áno. Nedokázala som zo seba vydať ani hlások.
"Kráska, co se děje? Řekni mi to.." chytil ma dlaňami za tvár a palcami ma začal hladiť po lícach.
"Nemôžem tu byť. Prepáč." pokúsila som sa dostať jeho ruky z mojej tvári, ale nepodarilo sa mi to.
"Proč? Pro to co jsem ti řekl?" odtisol ruky z mojej tvári.
"Nie." povedala som tak potichu, že som si myslela, že to nepočul.
"To je v pořádku. Chápu, jen jsem si myslel, že ten polibek..." nedokončil. Chytila som ho za ruky. Držala som ho pevne aby neodišiel. Videla som v jeho očiach smútok a sklamanie. Sklamala som ho?
"Vieš je to pre mňa skoro. Teda vieš môj bývali je tu."
"kde zde?"
"Na ihrisku. Hrá za Slovensko. Vladimír." povedala som. Pochopil o koho ide. Sadli sme si na lavičku a začala som mu rozprávať.
"Vieš do Chorvátska sme mali isť spolu. Ja, Vlado a moji rodičia, lenže spravil niečo čo ma sklamalo. A na to urobil niečo čo mi zlomilo srdce. Odišla som do Chorvátska len pre to aby som na neho nemyslela. Myslela som si, že keď budem na dovolenke pomôže to. Aj pomohlo. Ty si mi pomohol. Som nesmierne šťastná, že som ťa tam stretla. Zažila som s tebou nezabudnuteľné momenty. Dostal si ma z toho najhoršieho. Páčiš sa mi. Si strašne supe chalan. Mám ťa rada. Cítim sa s tebou neskutočne dobre, ale nemilujem ťa. Kebyže.. Kebyže som ťa stretla skôr možno..."
"To je v pohodě." povedal polohlasne. Jeho hlas mi napovedal, že tak v pohode ako to vyzerá nie je.
"Nie nie je to v pohode. Nechcem ťa stratiť to viem na isto, ale ešte nie som schopná ťa milovať. Prepáč, ale čas všetko urobí. Verím tomu." pokúsila som sa mu venovať taký úsmev, aby to nepochopil zle. Chcem ho. Tak strašne po ňom túžim, ale je ako zakázané ovocie. Dobré, sladké, vzrušujúce, ale neprístupne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
damnation
3. 8.augusta 2011 02:40
Gramatika je grc
Napíš svoj komentár