Cestou do nemocnice som zavolala Janke.
"Ahoj Rony, ako sa máš?" zdvihla hovor Janka veselým hlasom.
"Dobrý, ahoj, príď do nemocnice, Seby havaroval." hovorila som počas vzlykov a slzy mi tiekli po lícach.
"Čo?" ostala v šoku. "Čo sa stalo? V akej nemocnici je?"
"Na Kramároch, viac neviem my sme už na ceste." zrušila som hovor a oprela som si hlavu o okno auta.
Hneď po telefonáte z nemocnice som sa zosypala. Spadla som na zem. Všetci moji blízky ku mne pribehli s otázkami: Čo sa deje?
Iba som Vladkovi povedala, že nech ma odvezie na Kramáre. Poslúchol ani sa prezliecť nešiel a hneď sme vyrazili. Išla so mnou aj Katka, ktorá sedela na sedadle spolujazdca.
Ani neviem ako a už sme boli v nemocnici. Vladko sa niečo pýtal na recepcii a potom sme išli výťahom na ani neviem koľkaté poschodie. Nič som nevnímala, bola som myšlienkami pri Sebym. Nevedela som vôbec čo sa stalo, prečo je v nemocnici, ako mu je. Nevedela som nič.
Zrazu som ostala stáť sama na chodbe. Obzerala som sa okolo seba, ale Vladko a Katka pri mne neboli. Sadla som si na najbližšiu stoličku a plakala som ďalej. Nemala som silu viac chodiť a už vôbec nie hľadať ich. Chcela som sa dostať k Sebymu. Vedieť čo je s ním. Srdce mi bilo a vo mne narastal strach. Zrazu sa spoza rohu ku mne blížila nejaká osoba. Žena alebo dievča. Nevedela som zaostriť zrak pretože som mala oči plne sĺz. Až keď bola tesne pri mne som zistila kto je tou osobou. Bola to Katka. Sadla si ku mne a chytila ma za ruku. Stisla ju, nadýchla sa a povedala.
"Boli sme za lekárom. Sebastian mal nehodu na motorke. Dostal šmyk a vrazil do stromu. Motorka bola cela Zdemolovaná. Našli ho až v poslednej chvíli, ale žije. Lenže je v kóme. Upadol do hlbokej kómy. Ma rozbitú hlavu...." skočila som jej do reči.
"Prežije to?" opýtala som sa roztraseným hlasom.
"Neviem ti odpovedať, je v kóme a jeho stav je kritický." povedala Katka, medzi tým prišiel Vlado aj s Jankou, na ktorej bolo bádať, že plakala.
Dominika...
"Dávid prepáč, ale musím isť do nemocnice. Kamarátka ma potrebuje." ospravedlnila som sa Dávidovi.
"Nechápem, veď si mi povedala, že už to nie sú tvoje kamarátky."
"Je to pravda, ale teraz ma potrebuje. Jej priateľ je v nemocnici. Havaroval. Musím tam ísť. Prepáč, vynahradím ti to inokedy." Dala som mu bozk na líce a odišla som. Nachádzali sme sa v centre mesta, takže zohnať taxi nebol problém. Kým som si doň nastúpila zavolala som Katke, že v ktorej nemocnici sa nachádzajú. Oznámila mi, že na Kramároch. Dala mi pokyny ako sa dostanem na oddelenie a už som diktovala taxikárovi cestu. Zaplatila som a rýchlosťou blesku som išla na poschodie, ktoré mi Katka nadiktovala. Zbadala som ich. Boli tam Rony, Katka, nejaká pani, zrejme Sebyho mama a on. Vlado. Srdce sa mi rozbúchalo, nohy sa mi podlomili. Zacítila som v tvári červeň keď sa naše oči stretli. Musela som to pre dýchať. Pristúpila som k Rony a bez slova ju objala. Dlhšiu dobu sme ostali v objatí, keď sa odo mňa odpojila.
"Načo si prišla?" opýtala sa ma zvýšeným hlasom.
"Si moja kamarátka..." nenechala ma dohovoriť.
"Moja kamarátka? Tak prečo si sa mi neozvala?.." Vlado ju nenechal dohovoriť a vzal ju niekam. Pritom ako okolo mňa mi venoval pohľad. Nič som z neho, ale nevyčítala. Katka mi porozprávala ako je to so Sebym. Ostala som v šoku. Nevedela som čo na to povedať. Musela som si sadnúť. Ani sa nečudujem, že je Rony v stave v akom je. Keď som sa trochu spamätala opýtala som sa jej, kto je ta pani, ktorá sedela na neďalekých stoličkách.
"To je Sebyho mama. Vola sa Janka. Ideš za ňou?" nevedela som či mám alebo nemám isť, ale išla som.
"Dobrý deň, som Dominika. Katkyna a Ronyna kamarátka. Je mi to tak ľúto. Ak budete niečo potrebovať som tu pre vás." povedala som. Venovala mi chvíľkoví pohľad a potom sa rozplakala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár