Napokon sme sa upokojili a zišli si niečo na jedenie kúpiť. Môj žalúdok sa prebral a začal vnímať, že je prázdny a že za dva týždne sa do neho veľa jedlo nedostalo.
V bufete sedeli moji a Sebyho priatelia, ktorý ostali úplne prekvapený keď som po Dominikinom boku vstúpila do bufetu. Lenže ešte pred tým, než som opustila nemocničnú izbu umyla som si vodou tvár. Aby sa ma iný pacienti alebo ich príbuzný nezľakli a nedostali šok zo mňa.
Zakývali mi na pozdrav a snažili sa o milé úsmevy. Prebehla som po nich očami aby som vedela, kto všetko tu je. A odkývala som im na pozdrav, moc som sa neusmievala, lebo by sa to vôbec nehodilo. Nie.
V bufete ako som sa dozvedela robia aj cigánsku. Tak som si jednu objednala a na pitie som si dala kofolu.
Pribehla k nám Katka. Objali sme sa. Chýbala mi rovnako ako Dominika. Moje dve slniečka. Venovala som jej milý úsmev.
"Tak ako sa máte?" opýtala sa a chytila nás okolo pása.
"Ja sa mám dobre, ty sa pochváľ?" povedala jej Dominika, ale Katka čakala aj na moju odpoveď.
"Ako sa môžem mať?" povedala som to dosť smutne, veď vlastne ako sa môžem mať? Nemôžem byť šťastná, lebo..
"Prepáč, nemyslela som to tak." povedala Katka a viedla nás k stolu. Naschvál som si sadla na okraj. Nechcela som sa s nimi veľmi rozprávať. Viem robia si o mňa starosti, ale načo sa má pýtajú otázky typu: "Ako sa mám?" Podľa mňa sú to tie najtupšie otázky v tejto chvíli. Najedla som sa a vrátila som sa späť do izby. Nemala som náladu počúvať ich debatu.
Sadla som si na pre mňa už známu stoličku a zahľadela som sa na môjho princa.
Pred pár dnami sme ešte boli spolu. Prechádzali sme sa popri jazere. Pozorovali sme hrajúce sa deti vo vode. Rozprávali sme si tie najkrajšie a najsladšie slová aké nám prišli na jazyk. Bozkávali sme sa s takou vášňou ako keby to bol náš posledný bozk. "Čo ak boli posledné? Nie! Nemôžem na toto myslieť."-zahriakla som sa.
Vtedy som sa po nejakých rokoch znovu posadila na motorku. Naposledy to bolo s mojím ocko. Mohla som mať asi osem rokov, keď sme išli na zraz jeho kamarátov. Nie futbalistov, ocko keď bol mladý bol veľmi populárny. Poznal veľa ľudí z rôznych častí Slovenska, krajín, z rôznych odvetví. Venoval sa nie len futbalu a jazdeniu na motorke, ale aj lietaniu takzvaný bungee jumping, ale aj rôznym adrenalínovým športom. Vždy som chcela ísť s ním skočiť si ten bungee jumping, ale vždy ma odbil slovami. "Si ešte malá princezna. Až vyrastieš skočíme si." Lenže už som vyrástla a žiaden bungee jumping som si s mojim ockom neskočilo.
Zas sa do mojich oči začali pretláčať slzičku smútku a spomienok. Toľko noci som preplakala, keď sa naši rozviedli. Vlastne do dnes nepoznám ten pravý dôvod. Chcem vedieť čo bolo vo veci, že ma opustil. Chcem to vedieť a neprestanem zisťovať do kedy sa nedozviem pravdu!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár