Začala som čítať sms od Vlada. Bola som taká šokovaná, že prvé prečítanie som prečítala automaticky, čiže som si tu správu musela prečítať ešte raz. Bolo v nej: "Ahoj, viem ze ma nechces vidiet, ale chcel by som sa s tebou porozpravat. Mali by sme si vysvetlit nejake veci. Snad budes suhlasit zo stretnutim. "
"Kto ti píše?" opýtala sa ma Katka.
"Vlado." povedala som.
"Óóóó a čo ti píše?"
"Že by sa chcel porozprávať."
"A porozprávaš sa s nim?"
"Neviem či by som mala. Načo to bude dobré?"
"To musíš vedieť ty, cítiš k nemu ešte niečo?" Neodpovedala som, nemala som chuť klamať jej a tak zapierať, že ho ľúbim, ale nemala som odvahu vysloviť to nahlas.
"Chápem, tak nechaj si to uležať v hlave snáď neskôr budeš vedieť čo robiť."
"Máš pravdu, teraz to nebudem riešiť, nechám tomu čas. A Rony je doma?"
"Asi áno, ani neviem nepísala som si s ňou tak neviem."
Zvyšok času čo sme boli spolu sme sa rozprávali o bežných veciach.
Katka...
"Laska moja, tak pridem tym vlakom co som ti pisal na fb. Budes ma cakat na stanici?" prisla mi sms od Peťa.
"Budem ta cakat na nastupisti. Tesim sa na teba. Rony vie ze prides?"
"Ja som jej nehovoril nic, neviem ako ty..."
"Ani ja som jej nic nehovorila, takze to bude pre nu surprise "
"Tesim sa na teba. Milujem ta "
"Aj ja, a nepustim ta, ostanes u mna!! "
Vybrala som sa na stanicu skôr aby som nemeškala. Na stanici som sa z tabule príchodov vlakov dozvedela, že Peťov rýchlik bude mať meškanie asi 15 minút, tak som vyšla na nástupište a usadila som sa na lavičke. Čas ubehol pomerne rýchlo a už tu bol vlak.
Prekvapením bolo pre mňa to, že prišiel aj Šimon. Zvítali sme sa a pomaly sme kráčali preč zo stanice. Nastúpili sme do autobusu a zaviezli sa do nemocnice kde ešte stále leží Seby v kóme.
"Tak čo sa vlastne stalo?" opýtal sa ma Peťo, keď sme si sadli v autobuse na voľné miesta.
"Neviem to presne, ale išli sme s Rony na ten futbalový zápas, na ktorý nás Vlado pozval. Mal isť aj Basty, ale v ten deň mal aj on zápas a tak sa s Rony dohodli, že príde neskôr na motorke. Lenže medzi časom začala búrka. Niekde pred Bratislavou dostal šmyk a zletel z nej. Previezli ho do nemocnice. Mal krvácanie do mozgu alebo niečo také. Operovali ho, ale upadol do kómy a je v nej už viac ako dva týždne. Rony to veľmi vzalo, ale včera sme ju s Dominikou vytiahli von a zariadili sme to tak aby sa aspoň na chvíľu odreagovala. Dúfam, že sa to aj podarilo." Chalani ma bez slova počúvali.
"Takže Rony je teraz tam?" opýtal sa Peťo.
"Mala by byť." odpovedala som.
Najprv sme išli do bufetu, lebo chalani po ceste vyhladli. Výber nebol nejaký veľký pretože bol čas obeda a v jedalni bolo veľa ľudí, ale našťastie mali aspoň bagety, ktoré aj zapekali takže sa najedli a mohli sme isť na poschodie, kde leží Seby.
Výťahom sme sa vyviezli na určité poschodie a namierili sme si to k izbe, kde mal ležať Sebastián, ale izba bola prázdna. Na dverách už nebola ceduľa s menom pacienta. Zašli sme teda do izby sestier a opýtala som sa, že kde je Seby.
Dozvedeli sme sa, že ho previezli na iné oddelenie, keďže jeho stav už nepotreboval intenzívnu starostlivosť a začal sa trochu zlepšovať. Tak sme podľa pokynov sestry zišli na poschodie kde mal ležať. Našli sme Rony na chodbe s úsmevom na tvári. Hneď ako nás zbadala pribehla ku nám a postupne nás vyobjímala. Zo začiatku sme nechápali z čoho je taká natešená.
"Sadnite si, musím vám to povedať."
"Čo, čo sa deje?" opýtala som sa.
"Už nejakú tu hodinu som tu. Sedela som ako zvyčajne na stoličke pri Sebyho posteli a rozprávala som mu ako mi veľmi chýba, že ho ľúbim a proste som mu kadečo rozprávala, ale keď som mu povedala, že ho milujem najviac na svete a že by som neprežila keby tu už nebol tak vtedy sa stalo niečo, z čoho som skoro infarkt dostala."
"No tak už nás toľko nenaťahuj, čo sa stalo?" opýtal sa zvedavo Peťo. Všetci traja sme upierali na Rony pohľad a chceli vedieť čo sa stalo. Prvá vec čo ma napadlo bola, že sa Seby prebral, ale keby to tak bolo tak by nám to už dávno povedala a nechodila by okolo horúcej kaši.
Rony...
Zhlboka som sa nadýchla. Chcela som ich trochu ponaťahovať, kým by som im povedala čo sa stalo.
"Inak aká bola cesta?" pozrela som sa smerom na Šimona a Peťa.
"Rony šibe ti? Povedz nám čo sa stalo inak.." nedopovedal Peťo.
"Tak dobre nebudem vás naťahovať už. Keď som tam sedela a hovorila mu to držala som ho za ruku. A vtedy mi ju stisol. Pohol sa." povedala som z najveselším tónom hlasu aký mi išiel.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
2. 9.sept. 2011 14:32
Napíš svoj komentár