Rony...
"Uffff. Škola." povzdychla som si, keď som sa konečne dokopala vyliezť z postele. Tieto letné prázdniny ubehli najrýchlejšie ako len mohli. Samozrejme boli úžasné až na Sebyho nehodu. Našťastie sa z toho dostal. Taká šťastná som ešte nikdy v živote nebola a určite už dlho ani nebudem. Nemohla som uveriť, že to nie je len sen.
Kráčala som z bufetu, po chodbe na ktorej mal Seby nemocničnú izbu. "Slečna Piercová, máme pre vás jednu úžasnú správu." pribehla ku mne už známa sestrička Miška. Zastavila som sa a čakala, že čo povie. "Nebudem Vám to hovoriť, radšej sa choďte pozrieť sama do nemocničnej izby vášho priateľa." povedala zo širokým úsmevom na tvári. V tom momente som si bola viac než istá, že Seby je pri vedomí. Bez slova som vbehla do izby. Moje tušenie bolo správne. Ležal tam a pozeral mojím smerom. Pristúpila som k nemu a pozdravila som ho nesmelo. Bez slova na mňa pozeral. Nevedela som čo mám robiť. Hodiť sa mu okolo krku? Pobozkať ho? Len som sa usadila na stoličke, na ktorej som sedela vždy keď som bola pri ňom. Pozeral na mňa takým pohľadom akoby ma nepoznal. Akoby nevedel kto som.
„Ako sa máš?“ opýtala som sa ho. Nič iné mi v tom momente nenapadlo. „Celkom dobre, a ty?“
„Najlepšie ako sa len môžem mať, keď vidím že žiješ.“ Hovorila som z úsmevom na tvári. Chcelo sa mi kričať, výskať, skákať, tancovať. Tak veľmi som bola šťastná, že žije. „My sa poznáme?“ opýtal sa ma po krátkej chvíli. Pozerala som na neho, že či si zo mňa len nestrieľa, ale výraz v tvári hovoril, že to myslí smrteľne vážne. „Ty, ty nevieš kto, kto som?“ habkala som zo seba s priškrteným hlasom. V hrdle mi narástla veľká hrča, ktorá mi nedovolila hovoriť. Musela som sa veľmi ovládať aby som sa priamo pred ním nerozplakala. V tej chvíli mi nebolo všetko úplne jedno. Uprene na mňa pozeral. Neodpovedal, len si ma pozeral od hlavy dole. Neviem či som tam tak onemená sedela len pár minút, alebo desiatky, ale bola som ohromená. Vlastne zmätená. Ticho prerušila Sebyho mamina, ktorá vstúpila do izby. Nevyzerala ani najmenej prekvapená. „Čiže ona vie o všetkom, teda že sa Seby prebral.“ Prebehlo mi mysľou. „Zlatko, ako sa máš?“ smerovala otázku na svojho syna. „Dobre mami, a ty sa ako máš?“ „Výborne aj Maty ťa pozdravuje.“ Ani jej úsmev nezmizol z tváre. Usadila sa vedľa neho na posteli a vytiahla z tašky banány a nejakú minerálku. Nevšímala si ma. Celú sústredenosť venovala len jemu, svojmu synovi. Sedela som tam a cítila som sa akoby ma nikto nevidel. Akoby som tam ani nebola. Zabolelo ma to. Srdce ma začalo bolesť. „Mami, kto to je?“ opýtal sa Seby svojej matky a kývol hlavou mojím smerom. Obrátila sa ku mne a usmiala sa na mňa. „Ahoj Rony, ani som si ťa nevšimla. Ako sa máš?“ opýtala sa ma. Nechápala som, že o čo jej ide. Nemohla som tam tak viac sedieť. Postavila som sa zo slovami, že potrebujem ísť na čerstvý vzduch.
„Honey, nechoď. Milujem ťa.“ Zneli Sebyho slova. Otočila som sa tvárou k nemu. Na tvári mal ten najkrajší úsmev aký ma. Jeho oči sa smiali radosťou. Pozerala som sa na neho z otáznikmi v očiach.
„Vyhral si. Hovorila som ti, že by si bol skvelým hercom.“ Povedala Janka. Z týchto slov som bola ešte viac mimo ako doteraz. Všimli si to, tak mi to Janka vysvetlila. Myslela som, že zinfarktujem. Takúto habaďúru na mňa vymysleli. A ja som si už naozaj myslela, že ma Seby stratu pamäte a že nevie kto som. Pribehla som k nemu a vyobjímali sme sa. Nemohla som dlhšie udržať slzy, stekali mi po tvári. Bola som najšťastnejšia osoba na Slovensku, ale čoby len na Slovensku, na svete.
Vyskočila som z postele a prebrala som sa do reality. Prvé dni sa mi nechcelo veriť, že je to pravda a že to nie je len akýsi sen.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
katuska8808
1. 10.októbra 2011 20:06
neviem, či som tomu správne pochopila ale aj tak som bola vo veľko napätí podarená časť
3
no ja som rozmýšlala, že či je to skutočnosť, alebo sen za málo
Napíš svoj komentár