Rony sa pomaly pobrala domov a za Sebastiánom, zatiaľ čo my s Dominikou, Patrikom a Marekom sme sa išli prejsť po nábreží Dunaja. Počasie sa konečne vyjasnilo, aj slniečko vyšlo. Posledný asi mesiac boli samé prehánky, búrky. Obloha bola zatiahnutá a človek sa musel z plných síl snažiť o to aby ho nepohltila predčasná jesenná depka. Teoreticky aj to počasie vyzeralo na jesenné a to bol len nejaký začiatok augusta. Neviem akým zázrakom,ale mne sa nepodarilo do tej depresívnej nálade spadnúť. Asi to bolo tým, že som sa zaľúbila. Po uši. Neverila som, že by som sa dokázala až takto bláznivo zamilovať. Našťastie, ale Peťo bol nabitý optimizmom a veľmi kladnou náladou takže ma ani nenapadlo pre niečo depkovať.
Dokonca som pár dni u nich aj strávila. Jeho rodičia sú naozaj úžasný. Rony neklamala, keď mi hovorila aký sú pohostinný. Cítila som sa ako na luxusnej dovolenke. Nedovolili mi ani riad si po sebe umyť. Vraj som u nich na prázdninách a že som ich vzácna návšteva. Zo začiatku ako mi to Peťo navrhol som mala pochybnosti, že či je to správne a že čo na to povedia jeho rodičia, ale obavy prešli hneď ako som ich zahliadla. Usmiaty od ucha k uchu. Krásne, farebne, ale nie luxusne oblečených. Ako také cukríky, v dobrom zmysle slova. Ani deň, hodinu či minútu, čo som u nich strávila som sa nenudila. Nedovolil mi to ani Peťko ani jeho mamina s otcom. Miestami som sa cítila naozaj trápne pre to ako sa ku mne správala. Veď nie som žiadna porcelánová bábika aby sa museli o mňa starať ako v perinke. Nehovorím, že sa mi to nepáčilo, ale nie som na také niečo navyknutá.
"Haló, slečna Petrová si tu medzi nami, alebo zas snívaš o princovi z východu?" zamávala mi rukou pred očami Dominika. Vytrhla som sa zo snívania a upriamila som na nich pozornosť. Chalani samozrejme vybuchli do huronského smiechu, z čoho som sa dostala do miernych rozpakov. Pozrela som sa na Dominiku pohľadom takým aby mi zopakovala to čo hovorila.
"Už nič." povedala s úsmevom na tvári. "Snívaj ďalej." žmurkla na mňa a odpila si z nápoja.
"Ste hnusný." povedala som z grimasou na tvári.
"Katuška sa nám nahnevala." povedal afektovane Paťo.
"Nie som nahnevaná." bránila som sa vzápätí.
"Nehádam sa." vyplazil mi jazyk. Prešli sme sa až na Šafko, kde sme sa rozlúčili a išli každý svojou cestou, čiže domov.
"Dobry vecer milacik. Ako bolo prvy den v skole?" prišla mi večer sms od Peťa. Prečítala som si ju hneď po tom ako som vyšla zo sprchy. Keď som prišla domov, nikto nebol doma, čo ma prekvapilo, lebo môj braček v poslednej dobe furt trčí doma spolu s jeho preafektovanou priateľkou. Vyzerá to s nimi celkom vážne. Pretože už sú spolu dosť dlho. Vôbec sa to ani na jedného ani na druhého nepodobá. Nie že by bol môj brat nejaký kurevník, ale sukničkár je riadny. O Ivane ani nehovorím radšej. Niečo som si dzobla na jedenie a vybehla som na korčule. Pustila som si hudbu na mp3-ke a pustila som sa do korčuľovania. Pre-korčuľovala som skoro celé sídlisko. Keď som sa vracala domov zastavila ma jedna staršia pani od nás s ulice. Našťastie to nebola jedna z tých klebetníc. Táto bola celkom fajn. Už od malička som ju mala rada. Občas keď nás s bratom nemal kto postrážiť boli sme u nej a hrali sme sa s jej malým bielym psíkom. Ajka sa volala malá fenka. Neviem rasu, lebo vtedy som bola ešte malá a teraz ju už nemá. Zomrela pred pár rokmi. Zrazilo ju auto. Bola to taká nešťastná nehoda. Radšej som prestala nad tým premýšľať. Táto teta Terka ako sme ju volali a aj voláme bola akousi náhradou za moju babku. Vlastne ju vynikajúco suplovala. Mala som a vlastne stále ju mám rada. Vždy to bola výnimočná osôbka. Bola skromná, milá, vždy veselá. Pomohla vždy a každému ak to bolo v jej silách. Rozprávala neskutočne super príbehy, rozprávky, vtipy. Bola vzdelaná. V detstve a mladosti si pretrpela toho toľko, že my dnešná mládež o takom niečom nesnívame ani v najhoršej dobe. Fascinovala ma tým akým optimizmom vždy sršala. Nevidela som ju nikdy bez úsmevu na tvári. Nič ju nenaštvalo. Bola a stále je neuveriteľná pohoďačka, nič ju tak ľahko nenahnevá, nevyprovokuje. Všetko berie tak flegmaticky, ale nie tak že by mi to vadilo, ale tak že ju za to obdivujem. Vždy keď sme boli u nej nám dávala sladkosti, rozmaznávala nás ako vlastne vnúčatá. Chodili sme na prechádzky do prírody, do okolitých lesov. Aj napriek svojmu vysokému veku mala energií toľko, že ja som pri nej vyzerala ako pár dni po smrti. Mám ju rada aj pre to, že jej môžem aj na milión percent veriť a viem, že si to nechá pre seba. Nie je taká klebetnica ako tie staré tetky, ktorých tu je habadej.
Rozprávali sme sa asi hodinu. Sedeli sme na lavičke a rozprávali sme sa o bežných veciach. Pýtala sa ma aké som mala prázdniny, vraj ma skoro vôbec nevidela. Povedala som jej o všetkom o tom ako sa Rony presťahovala preč z Bratislavy a že som chodila ku nej na návštevu, povedala som jej, že sa zaľúbila do jedného chlapca odtiaľ. Že sa mu stala nehoda po ktorej ostal niekoľko týždňov v kóme a Rony to vzalo tak, že niekoľko dní s nikým nekomunikovala. Nič nejedla, nestarala sa o svoj vzhľad. Povedala som jej o tom, ako veľmi ma trápilo, že trpela, ale nevedela som ako ju s toho dostať, až nakoniec Dominika vymyslela deň len pre Rony, ktorý si užila plnými dúškami. Prezradila som jej aj to, že môj brat má frajerku. A tým pádom aj najdlhší vzťah aký kedy mal. Povedala som jej dokonca aj to, že som sa aj ja zamilovala do chlapca, bez ktorého si neviem predstaviť deň. Musela som jej povedať aj to, že som bola u nich doma a že má super, najlepších rodičov, že sa o mňa starali ako o princeznú. Nemohla som jej nepovedať, že sa v tom čase ako som bola na východe prebral Sebastián z kómy a Rony išla vyskočiť z kože, aká bola šťastná. Nemohla som nepovedať to, že ma neskutočne škrelo, že som nemohla byť s najlepšou kamarátkou v momente, keď sa jej vrátila chuť do života. Ale zato sme pretelefonovali, prepísali a preskypovali neskutočné hodiny. A v poslednom rade som jej vyrozprávala aký bol prvý deň v škole po prázdninách.
Nehovorila som iba ja. Povedala mi aj teta Terka toho veľa, že bola u svojho syna v Rakúsku. Že sa jej ospravedlnil za to ako sa pri poslednom stretnutí pohádali. Že sa jej vrátila chuť do života, keď zistila, že je babkou malému, zlatému, drobnučkému bábätku menom Deniska. Že bola na dva týždne v Tatrách z klubu pre dôchodcov, do ktorého chodí niekoľko rokov a aktívne sa zapája do takýchto a podobný akcií. Povedala mi aj to, že jej dcéra Michaela, ktorá už štyri roky žije v Španielskej destinácií Ibiza, že sa bude vydávať za priateľa z Anglicka, s ktorým tam býva.
Pozvala ma na tú svadbu, vraj aby tam nebola sama a že by bola veľmi šťastná kebyže tam sme spolu. Nesľúbila som jej nič, ale ani neodmietla ponuku. Povedala som jej, že si to musím rozmyslieť. Poradiť sa s rodičmi a že čoskoro jej prídem povedať odpoveď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lonelygirl
4. 10.októbra 2011 17:38
Fiiiiha tak to s tou svadbou asi nebude len tak
Napíš svoj komentár