"Von, v takej zime?" neveriacky som sa ho opýtala.
"Nie je to až tak hrozné ako to vyzerá." nedal sa odbiť. Takého som ho už dlho nevidela. Nemusel ma presviedčať. Vedel to on, vedela som to ja. Nikdy mu nemôžem odolať. Tá sila, ktorá ma k nemu priťahuje je až brutálne nebezpečná. Pri ňom sa musím na milión percent ovládať aby som neurobila nejakú hlúposť.
Teplo som sa obliekla. Netrvalo dlho a už zvonil zvonček v predsieni. Obula som si teplučke čižmy a vybehla som z bytu.
"Ahoj krásavica." pozdravil ma komplimentom.
"Ahoj sused." schladila som ho. Pár sekúnd sme pobudli navzájom v objati, vyrušila nás až mama, ktorá trhla dverami a zhúkla na mňa, že čo si myslím, že kam idem. Karol ju perfektne schladil ako vlastne vždy, keď je na mňa pred ním takáto. Nie len pre toto ho milujem. Susedsky, priateľsky, ako brata, ktorého nemám, ale hlavne ako môjho naj. kamaráta.
"Kráska rozprávaj, čo máš nové? Ako sa máš? Ako ide škola?"
"Čo ti poviem." mykla som plecom. "Všetko postarom a mám sa." premýšľala som čo mu povedať. Nechcela som ho oklamať, ale povedať mu skutočne pravdu, bolo by to správne riešenie?!
"Nie že ma budeš klamať." šťuchol do mňa, zatiaľ čo sme vychádzali z brány.
"Vieš ako sa cítim? Akoby som išla vybuchnúť, neznášam to tu, neznášam ju, neznášam celý svoj posraný.." nestihla som dopovedať, lebo mi skočil do reči.
"Hej, hej, hej, hej. Slečna takéto reči nechcem z tvojích úst nikdy počuť." slovíčko nikdy zdôraznil. "Je ti to jasné?"
"Rozkaz šéfe." usmiala som sa, aj keď som mala sto chuti vraždiť.
"Hovor, ale pokojne, nerozčuluj sa a hlavne dýchaj." vyzval ma tak som sa nadýchla a začala hovoriť: "Ako sa mám? Mama mi lezie na nervy, furt pindá, že si mám najsť prácu, že ma nebude celý život živiť, že som už dosť stará na to aby som si od nej pýtala prachy. Do kelu, kedy si ja od nej pýtam prachy? Iba na cestovné, do šľaka, veď od nej iné prachy ani nechcem." začala som sa rozčuľovať, ale ako vždy ma Kajo upokojil a pokračovala som v pokojnom tempe. "Štve ma to, chápeš? Nechcem aby ma brala ako malú a že ma bude celý život živiť, ale kde si mám nájsť prácu? Koľko som sa nahľadala, ale márne, nikdy nikoho neberú, sprosta kríza!"
"Naty, kľud." usmial sa na mňa tak sladko a spokojom, ako to dokáže len on.
"Viem, ale keď mäa to štve, že si myslí, že sa na nej priživujem, vôbec to tak nie je."
"Viem, ale musíš ju pochopiť aj ty, neprežíva najlahšie obdobie života."
"To viem, nemusíš mi to hovoriť, ale môžem za to, že nás foter opustil kvôli nejakej dvadsať ročnej štetke? Nemôžem!"
"Samozrejme, že za to nemôžeš, ale snáž sa ju chápať."
"Ak my mieniš dávať rozumy, tak idem naspäť domov!"
"Nie, prepáč. Ja som sa len snažil.."
"Čo?" vyštekla som naňho.
"Nič." odvrkol.
"Kam pôjdeme?" opýtala som sa ho po chvíli. Nedokážem byť na neho nahnevaná ani s ním nekomunikovať. Mám ho proste rada a nedokážem proti sebe bojovať. Nikdy som to moc nevedela robiť.
"Do mesta, na trhy?"
"Môže byť." tváril sa kyslo, tak som doňho jemne šťuchla.
"Hneváš sa?" spýtala som sa ho.
"Čo myslíš?"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
30. 11.novembra 2011 16:35
jééj Kajoo
Napíš svoj komentár