"Naty, čo sa vlastne deje?"
"Nechcem sa o tom rozprávať."
"Vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek, kedykoľvek a o komkoľvek."
"Viem to, len nechcem ťa tým otravovať, zbytočne by si sa kvôli mne a mojím blbým problémom trápil. Nechcem nikoho zaťažovať svojou bezvýznamnou existenciou."
"Nehovor tak! Vieš o tom, že ja to tak neberiem. Nemyslí na iných ľudí, čo by povedali alebo si pomysleli keby.. Sme tu len my dvaja, jasné? Keď budeš chcieť povieš mi to, a keď nie tak nie. Akceptujem ťa, len chcem aby sa na tvojej tváričke znova objavil ten krásny a povestný úsmev, ktorým si ma ani nie tak dávno obšťastňovala. A určite som nebol jediný." žmurkol na mňa. Nemohla som sa neusmiať. Vždy vedel ako na mňa. Hoci je medzi nami päť ročný rozdiel, neprekáža mi to. Dokonca som rada, že je odo mňa starší. Aspoň sa môžeme normálne rozprávať, nie ako s mojimi tupými spolužiakmi. Česť výnimkám. Aj keď, niekedy sa Kajo správa ako pubertiak, nevadí mi to.
"A čo máš nové ty?"
"Tak kde začať?" zarehnil sa. "Už mám svoje bývanie, teda nebývam sám, ale s dvoma chalanmi a jednou babou." úsmev sa mu rozšíril od ucha k uchu.
"Len s babou, alebo tvojou babou?" vyzvedala som.
"Nooooo, zatiaľ len s babou, čas ukáže či to bude niečo viac."
"Hovor, kde ste sa spoznali, odkiaľ je?"
"Volá sa Nicol a je z Prahy."
"Z Prahy? Waaaw. A kde ste sa spoznali?"
"V jednom takom bare. Stretávajú sa tam väčšinou Slováci a Česi, žijúci v Paríži a jeho okolí. Raz som tam len tak náhodne zablúdil aj s kolegom a obľúbil som si to. Je fajn porozprávať sa s niekym rodnou rečou z oči do oči a nie len cez skype alebo telefón."
"To je úžasné. A tam si sa spoznal aj s Nicol?"
"Viac menej."
"Ako to?"
"Spoznal som tam takých dvoch týpkov, ktorý do Paríža chodia na služobky. Alebo sa len tak odreagovať. Pýtali sa ma, či nepotrebujem ubytko za dobrú cenu. Keďže som dovtedy býval zo siedmymi v trojizbovom byte súhlasil som. Síce cena je vyššia ako za ten trojizbový byt, ale vyzerá to tam o stokrát lepšie. A netlačíme sa tam aspoň. No tak som sa s nimi dohodol, nasťahoval som sa. Mal som konečne vlastnú izbu. Byt som mal mesiac sám pre seba, keďže týpkovia chodia nepravidelne do Paríža." prerušil rozprávanie, lebo sme sa pokúšali predierať cez ľudí von s autobusu. "Neznášam toto cestovanie." posťažovala som si, keď sme sa vyteperili z plnej MHDčky na čerstvý vzduch, ktorý bol ešte čerstvejší než som si myslela, že bude. Po celom tele mi prebehli zimomriavky.
"No ale prejdi ku Nicol, ako ste sa spoznali?"
"Počkaj. Nebuď netrpezlivá." zahriakol ma. "Všetko čo budeš chcieť sa dozvieš." venoval mi úsmev. Kráčali sme bok po boku smerom k námestiu plnému vianočných stánkov a ľudí, ktorý sa predierali medzi sebou.
"Raz za sobotného rána som si pokojne spal v posteli, keď som začul ako niekto otváral dvere, keďže týpkovia odišli pár dni dozadu s tým, že prídu až o pár mesiacov, som si myslel, že sú to zlodeji. Vybehol som z postele len trenkách. Zo stolíka som schytil notebook, že sa budem brániť. Potichu som sa predieral do obývačky, odkiaľ som počul zvuky. Zbadal som tieň postavy blížiacej sa mojím smerom tak som sa zahnal notbukom a skoro som jej vrazil do hlavy. Obaja sme naraz zhúkli ako v tých amerických filmoch."
"A?"
"Opýtal som sa, že kto je. Vieš automaticky po slovensky. Nečakal som odpoveď, ale odpovedala mi česky, že jej brat dal kľúče od bytu zo slovami, že sa môže nasťahovať. Najprv som nechápal, že o akom bratovi to hovorí, ale po čase som si pospájal informácie a po rozhovore sme si ujasnili čo sa vlastne stalo."
Povedal mi, že je to sestra jedného z tých dvoch týpkov, ktorý mu prenajali za výbornú cenu byt. Vraj vôbec nevedel, že bude mať nejakého spolubývajúceho a tak volal Janovi, že prečo mu to neoznámil. Vraj sa obhájil tým, že zabudol, ale že mu to raz pri jednej chlastačke naznačil. Povedal mi, že si na nič také nespomína a že čo si nepamätá to sa nestalo. Rozpovedal mi, ako sa ich ešte nie vzťah začal. Bývajú spolu už štyri mesiace. Zatiaľ sú vo fázy spoznávania, čo je relatívne fajn, lebo by nebolo najsprávnejšie skočiť do vzťahu, keď sa poznajú tak krátko. V tomto Kaja obdivujem, že je taký trpezlivý, ja by som to nikdy nedokázala. Byť s niekym dlho kamoška, oťukávať sa a po čase ísť do vzťahu. Ja som typ baby, ktorá riskuje, skočí do vzťahu po pár stretnutiach, ale vždy ma musí nejako chalan zaujať aby som s ním mohla akože chodiť. Tie moje vzťahy nie sú o láske, ale o zábave, bozkávaní, bláznení, spoznávaní, ale za pochodu, nie popri ňom.
"Ona je taká jedinečná. Môžem sa s ňou rozprávať o čomkoľvek, je ako googli, ktorý pozná na všetko odpoveď. Nie v zlom, ale v tom najlepšom type myšlienky akú si dokážeš pomyslieť. Má aj krásne úsmev, rád sa pozerám na ňu keď sa smeje. Vždy sa jej tak krásne lesknú oči, ako tebe keď neriešiš žiadne problémy a si v najlepšom pohodlí. Máme veľa spoločného. Vždy sa máme o čom baviť, dokonca aj o hlúpostiach, ktoré nedávajú zmysel, s ňou je každý rozhovor niečim úžasným, čo som nemal šancu zatiaľ ešte spoznať. Vážim si ju nie len ako ženu, ale aj ako bytosť, ktorá je nežná, milá, krásna, úprimná. Tak strašne ma rada deti, až to ani nedáva zmysel, že niekto dokáže milovať tie malé stvorenia, bez ktorých by sme sa nerozvíjali. Jej trpezlivosť ma udivuje. Je totálne v pohode aj keď je všetko o 360° naruby. Je taká úžasná bytosť, až sa niekedy pýtam sám seba, či je skutočná alebo len nejaký prízrak, či anjel z neba, ktorý mi Boh zoslal, aby ma robila šťastným." Tak krásne hovoril o Nicol, až mi prišlo ľúto, že to nie som ja. Že nie som ja Nicol, ktorá sa tak strašne niekomu páči. Prišlo mi ľúto, že som takéto čosi ešte nikdy v žiadnom "vzťahu" nezažila. Začalo sa mi cnieť po cite zvanom láska.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár