Sedela som smutne na posteli a hrala na noťasti solitaire. Zase sa to opakuje. Ten skľučujúci pocit, ktorý mi nedovolí dýchať, smiať sa, radovať sa a byť šťastnou. Nemávam ho často, ale keď príde také obdobie tak trvá dlho. Dlhšie ako by som chcela.
"Ach, keby si vedel, že je to kvôli tebe," vzdychla som si. Lenže je to naozaj kvôli nemu? Dokážem sa trápiť kvôli človeku, ktorý mi niekoľko týždňov tvrdil, že ma ľúbi a že budeme spolu, aj napriek faktu, že má holku, ktorú stále ma rád.
"Hlupaňa," zavrčala som potichu pomedzi zuby a po líciach mi stiekli slzy bolesti. Snažila som sa to potlačiť, skryť, ale márne. Všimol si to. Utrela som si tvár a zamerala pozornosť na noťas. Spustila som si hudbu a nasadila slúchadla. Chcela som uniknúť z reality niekam ďaleko.
"Možno sa ti zdá,
že celý život lietam si hore,
ale sú dni keď som na dne." Zneli slová pesničky, ktoré som si v tichosti hovorila. Neuvedomila som si, že sa premiestnil ku mne a sadol si vedľa mňa na posteľ. Zľakla som sa jeho dotyku. Nečakala som, že príde za mnou. V kútiku duše som si to však priala. Priala som si aby ma objal, pohladil, pomojkal. Želala som si, aby som nebola tak naivná a neuverila mu, že budem len ja. Pre neho. Objal ma. Naskočila mi po rukách husia koža. Vytrhla som sa mu z náručia a vbehla do kúpelne.
Po hodnej chvíli zaklopal na dvere. Bola som ukľudnená, pokojná, zmierená.
"Musíš byť silná! Nesmieš mu ukázať, že ťa trápi fakt, že má holku!" hovorila som tvári v odraze zrkadla. Pri tom pohľade som videla každú chybičku na tvári, každý pupák, čierne bodky, pehy a oči. Ten pohľad mi stisol srdce. Pohľad plný bolesti, smútku, sklamania, ktorý ma dostáva do kolien..
"Otázkou ostáva len fakt, či to, čo bolo pred tým, stálo za to, aby vám to bolo ľúto." (Za facku - Eva Urbaníková)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár