-Držím ti palce aby pohovor dopadol dobre,- povzbudila ma kamoška Aďa chvíľu pred tým než som vystúpila z autobusu na stanici.
-Diky, budem to zrejme potrebovať. Potom ti poviem ako to dopadne, lebo naozaj neviem do čoho idem,- zneli slova z mojích úst. Mierne som sa na ňu usmiala a kývla na pozdrav miznúc vo dverách autobusu. Na stanici bolo dosť ľudí. Vlastne tak ako každé ráno cez pracovný týždeň.
Mala som hodinu čas pred tým ako mi začal prvý, vlastne nie niekoľký z pohovorov o prácu, ale pri žiadnom inom som sa necítila tak trápne ako pri tomto. Pár minút pred deviatou som vošla do budovy a vrátnik ma poslal na druhé poschodie. Tam som nevedela čo robiť. Do ktorých dverí vojsť, na ktoré zaklopať. Čo vlastne robiť. Tak som len čakala kým mi dotyčný nezavolá. Zavolal a vyšiel pre mňa pred kanceláriu kde sa konal pohovor.
Bola to totálna katastrofa. Sedeli tam dvaja celkom sympatický páni. Už len z toho že neboli škaredý vo mne vyvolalo o milión stupňov väčší stres. A potom prišla ta katastrofa. Otázky, odpovede, otázky prečo som si vybrala túto prácu, prečo chcem robiť to a hento. No jednoducho des. Pretože som nevedela ani o akú firmu ide, ani o akú pozíciu, jednoducho som nemala ani šajny do čoho som sa pustila. Pohovor skončil s tým, že sa mi ešte ozvu.
-No to určite. Neozvú sa mi, bola som totálne nemožná. Ja hlupaňa, mala som sa aspoň lepšie obliecť. Krava sprostá,- nadávala som si v duchu. Neozvali sa ani poobede, ani na druhý či tretí deň. Až v piatok. -No sláva,- pomyslela som si, keď som zbadala na displeji číslo konateľa spoločnosti. Vraj mám prísť v utorok na druhé kolo pohovoru.
-Tu ide ale o princíp. Neozvali sa mi dva dni, ale až na tretí? Už som si myslela, že je to pase, že si musím hľadať niečo iné,- sťažovala som sa kamoške. -Aj tak ma to nebaví posielať životopisi, motivačne listy a čo ja viem čo, keď nie sú schopný sa mi ozvať,- sťažovala som sa ďalej.
-Vidíš nádej umiera posledná,- povedala Aďa, -myslela si si, že sa neozvú a keď si to nečakala ozvali sa.
Ozvali. Aj som mala druhý pohovor v tejto spoločnosti. Bola som nachystaná, pripravená a zmierená na stretnutie so sympatickými pánmi, z prvého kola. Ale šok prišiel vtedy, keď mi otvoril dvere kancelárie iný pán. Krajší, vyšší a milší. A zase som sa dostala kde som bola. Stres, nervozita, koktanie, pocit trápnosti sa vrátili. A zase otázky, odpovede. Cítila som sa ako na prvom pohovore. Napokon sa to moje trápenie skončilo a išli sme na čaj. Teda ja na čaj a oni na kávu, lebo ja café nepijem.
-Tak sme vošli do kaviarne a sadli sme si na terasu. Neuveríš, ale tak trápne som sa cítila ako nikdy v živote asi,- hovorila som svoje pocity Adi, -Sedeli sme tam asi pol hodinu a nevedela som čo mám robiť. Ten krajší pozeral do notebooku a ten blonďák sa snažil byť milý a chcel nadviazať konverzáciu, ale totálne som bola zablokovaná ako vždy. Ale šok prišiel vtedy keď sme nastúpili do auta a za volantom ďalší sympoš, ale oveľa horšie bolo to, že som nevedela kam ideme a opýtať som sa ich neodvážila. Dúfala som, v to že sa mi nič zlé nestane.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
13. 12.decembra 2012 17:12
páči sa mi to..budem sa tešiť na dalšiu časť
Napíš svoj komentár