Ihavenoname: Osud si ťa nájde. Kdekoľvek (2. časť)

"Zase si zaspala do kostola?" opýtala sa ma vyčítavo babka ako v poslednej dobe každú nedeľu.
"Áno," povedala som a uchlipla som si zo slepačej polievky, ktorá bola čerstvo dovarená a tým pádom aj horúca. "Občas sa potrebujem aj vyspať," vyprskla som na ňu. Zase sa s ňou pohádam. V poslednej dobe sa s každým hádam, kvôli totálnym blbostiam. Neskutočne ma vytáčajú. Každý len pinda, buzeruje, otravuje. Neznášam to. Kvôli takýmto víkendom sem už viac nebudem chodiť. Načo? Veď aj tak prvé čo sa stane keď prídem je to, že sa kvôli práci pohádame a mňa to už naozaj nebaví. Nie žeby ma práca nebavila, aj keď sú aj také momenty a v poslednej dobe dosť často, ale nebaví ma hádať sa s nimi kvôli tomu, že majú iný názor na to ako ja. Vždy keď cestujem domou teším sa na nich, lenže čo i len otvorím dvere dobrá nálada ostane za dverami a doma ma čaká len stres, nervy, slzy a úzkosť. Pred týmto sa vyhýbam v Čechách a ako naschváľ každý víkend ma to čaká doma.
"Nejako to tu pretrpím a v pondelok idem späť," pomyslím si a keď si vypočujem babkin monológ o tom, že keď zomrie nikto už nepôjde do kostola a všetci sa staneme pohanmi. Nie že by sa mi nechcelo chodiť do kostola, len sa mi nechce vstávať. Som moc pohodlná, ale čo mám robiť keď cez týždeň chodím do práce, v sobotu vstávam skôr aby som docestovala domou a v nedeľu je jediná príležitosť kedy sa do sýtosti vyspím. Aj tak si myslím, že jedna vec je že verím v Boha a druhá vec je chodiť do kostola. Cirkev je jedna zo spoločností, ktorá neskutočným spôsobom okráda ľud a to ešte aj verejne. A niektorí mi prídu ako fanatici. Awgrrrh!
Poriadne som ani nedojedla a zavrela sa v izbe. Nemala som síl viac počúvať tie výčitky, ktoré nemajú konca kraja. A nikdy ani nebudú mať konca. Síce mám celkom rada kázne toho nášho kňaza, ale keď únava a lenivosť sú väčšie.

Od toľkých nervov som si k tomu prečítala včerajšú sms, čo mi prišla a slzy sa mi od nervov skotúľali po lícach. K tomu aby nestačili smsky som si pustila pesničky, ktoré ma doslovne položili na kolená. Zase sa začal ten kolotoč, kvôli nemu. Človeku, ktorý ma namotal a odkopol ako prašivého psa. Neznášam takéto stavy. Pre toto som nechcela a nechcem vzťah. Lenže nie. Ja sprostá hlupaňa, vždy poruším pravidlá, ktoré si sama stanovím.
Pred svoje srdce som napísala: "ZÁKAZ VSTUPU!" No prišla láska-on, zasmial sa a vytiahol kartičku "V.I.P."

"To čo si ako dovoľuješ?" vtrhla mi do izby mama. Našťastie som sedela chrbtom k dverám, takže ma nevidela plakať. To by som si zase vypočula reči ako: "Ja som ti to hovorila, že si nemáš začínať so zadaným chalanom," a podobne nezmysli, ktoré by síce mohli mať pravdu, ale to bolo to posledné čo som chcela v tej chvíli počuť. Utrela som si tvár a pozrela som na ňu nech jej nerobím väčšie nervy než má.
"Akože čo? To že som babke povedala, že nie som jediná, ktorá do kostola nechodí? A že prečo nemá také výstupy aj pri Zuzane a Petrovi?" opýtala som sa naštvane.
"Dobre vieš, že nemá zmysel hádať sa s ňou o tom." povedala už kľudným tónom hlasu. Vedela som, že nebude na mňa kričať dlho, lebo na túto tému sme sa viackrát rozprávali a obe sme vedeli ako to je a ako to vždy bude. Preto som si aj zaumienila, že babke, ale aj všetkým naokolo ukážem, že som rovnako dobrá ako Zuzka. Že aj ja mám na to vyštudovať vysokú s titulom Mgr. a že ma nebude nikto podceňovať. Možno som nemala na základke samé jedničky a vyznamenania typu "najlepšia žiačka", ale zato im ukážem, že aj napriek tomu som rovnako dobrá ako sesterka ak nie lepšia.

Vymyslený príbeh

5 1 0 0 0

Komentuj

Osud si ťa nájde. Kdekoľvek (2. časť)

Komenty k blogu

Horúce!