Ani neviem ako, ale čas ubehol veľmi rýchlo, až ma skoro šľak trafil keď som videla na hodinách čas. Bol najvyšší čas zbaliť si nejaké pakšametle a ísť na vlak. Ten z našej dediny som už nestíhala tak som musela brata presvedčiť nech ma zvezie do mesta. Nebol dvakrát nadšený a ochotný tak som ho musela podplatiť. Nič iné my nezostávalo, inak by som ten vlak do Čiech nestihla a tým pádom by som musela ísť následujúcim. Lenže to by som došla až moc neskoro tak som sa v rýchlosti pobalila a cestou k autu som premýšľala či mám všetko. Samozrejme som si spomenula, že nemám nabíjačku na mobil. Našťastie sa brat zdržal ešte doma tak som si po ňu vybehla. Neprežila by som to týždeň bez mobilu. To by bol môj koniec. A to myslím doslovne!
Po ceste som zavolala Miške nech mi kúpi spiatočný lístok, pretože som nevedela či si ho stihnem kúpiť. Cesta do mesta trvá ani nie pol hodinu, ale ktovie čo sa stane po ceste. Ako to poznám určite by sa niečo prihodilo a nestihla by som to. Alebo by odrazu bolo veľa ľudí, ktorí by si išli kúpiť lístky a nestihla by som to. Nebola veľmi nadšená, pretože nemala veľa peňazí, ale veď jej ich hneď dám čo prídem, tak sa zľutovala a išla my ho kúpiť.
"Myslela som si, že to nestihneš," povedala mi akonáhle som zastavila udychčaná pri nej.
"Ani mi nič nevrav. Tiež som mala nervy na to, že som nestíhala, ale našťastie som prišla včas," povedala som a išli sme na nástupište. Ešte šťastie, že ide vlak z jednotky, inak by som sa musela teperiť po schodoch a to sa mi moc nechcelo s týmto ťažkým kufrom. Nastúpili sme do vlaku, ale bolo dosť plno. Usadili sme sa teda v jedálenskom vozni a išla som sa prebehnúť medzi vagónmi a zistiť, či je niektoré kupé natoľko prázdne, že sa tam obe aj s batožinou zmestíme. Našťastie som našla jedno, kde sedeli nejaký dôchodcovia, tak som išla pre Mišu a batožinu.
"Už som si začínala myslieť, že tam ostaneme celú cestu," vzdychla si kolegyňa keď sme sa usadili.
"Je jedno v ktorom by sme boli, hlavná vec je tá, že by sme sedeli, lebo ako tri hodiny byť niekde na chodbičke to by som ťažko predýchavala," posťažovala som. Nejaká som fajnová, ale povedzme si úprimne, kto by chcel zažiť takú jazdu vlakom? A okrem toho sa po chodbe prechádzajú ľudia a uhýbať im by nebolo vôbec pohodlné.
Kým si Miša odbehla na toaletu tí starší dôchodcovia sa snažili so mnou nadviazať reč. Boli milí, išli domou do Prahy kde žili už dvadsať rokov. Nato, že boli Slováci žijúci v Čechách hovorili stále po slovensky, čo ma prekvapilo, lebo veľa ľudí, ktorý sa do Čiech presťahovalo začalo mluviť. Obdivujem tých ľudí, ktorý si držia materinsky jazyk. Ešte väčší obdiv majú aj preto, lebo čeština je dosť nákazlivý jazyk. Teda ľahko sa na neho človek namotá a odmotať sa nie je tak jednoduché ako sa zdá. Preto sa aj ja, napriek tomu že pracujem v Čechách snažím stále hovoriť po slovensky. Vážim si celkom svoju materinskú reč aj napriek tomu, že sa mi čeština dosť páči, ale na druhej strane keď ja mluvim znie to asi tak keď sa Maďar snaží hovoriť po slovensky. Dosť smiešne.
Cesta ubehla celkom rýchlo. Stihli sme sa aj v jedálenskom vozni najesť. Dali sme si obe sviečkovú na smotane, ktorá bola špičková. Na hlavnom nádraží sme na šéfa chvíľu čakali. Medzitým sa rozpršalo, ale to sme ho už čakali pri ceste, takže kvapkám sme sa nevyhli. Netrvalo dlho a jeho A3 či aké to auto ma zastavilo priamo pred nami. Naložil nám batožinu a usadili sme sa.
"Protože Tibor s vámi nepřišel, našel jsem pro vás dvě levnější ubytování," začal Richard hovoriť. "Na fotkách to vypadalo dost dobře na to, že je to levné ubytování. Zatím máte zaplaceno jen dvě noci. Pokud by vám to nevyhovovalo najdeme něco jiného. Pak mi řeknete jak se vám to zamlouvá," pokračoval v rozprávaní.
"A Tibor prečo neprišiel. Nevieš?" opýtala sa ho Miša, ktorá sedela na sedadle spolujazdca. Nechala som ju aby si sadla dopredu, pretože som nemala najmenšiu chuť rozprávať sa s ním.
"Nějaký úřad si mě vybavit a zůstal dělat na západoslovenské," prezradil nám len to čo sme vedeli. Opýtala sa to len preto aby sme vedeli akú verziu povedal samému Richardovi. Trochu ma prekvapilo to, že skončil, ale dalo sa to čakať. Je len otázkou času kedy to vzdáme aj my dve. A možno sa to nestane ktovie. Povedal nám Richard aj to, že Slovenská pobočka by sa do mesiaca mala znovu otvoriť, ale uvidíme či to bude pravda, pretože jedno sa povie a druhé je pravdou v tejto spoločnosti.
Vysadil nás pred Hostelom Trim. Na recepcií zaplatil za dve noci. Recepčná nám odovzdala kľúče od dverí a oznámila poschodie a číslo izby. Porovnať sa to s predchádzajúcim hotelom vôbec nedalo, pretože toto je ubytovňa pre robošov, ale nie je to až tak zlé ako to mohlo byť. Našťastie všade je celkom čisto a na prespanie to dostatočne stačí. Aspoň, že to neplatíme my samé, to by som do Čiech vôbec nechodila, ale na druhej strane nás tam skrz zaplateného ubytka môžu držať ako "rukojemníkov", pretože pokiaľ by sme skončili môžu nám to kľudne z výplaty strhnúť. A to je najväčším problémom, no uvidíme ako to bude pokiaľ skončíme predčasne. Či vôbec nejakú výplatu uvidíme.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
7. 12.decembra 2016 16:55
Strhujúce a plné nečakaných zvratkov.
Napíš svoj komentár