Ani neviem prečo ma to teší, ale je to fajn. Mal by ísť k nám pracovať, ale ktovie či vôbec dojde. Pokiaľ by išiel bola by to zlatá baňa pre neho, pretože v tom čo robí je maximálne dobrý a toľko peňazí by si zarobil. Samozrejme celý večer sa nehovorilo o ničom inom len o práci a mňa to neskutočným spôsobom ubíjalo, nudilo a deprimovalo. Nie že by som nepotrebovala poradiť, pomôcť alebo zmeniť taktiku, ale fakt mám toho po krk. Celý deň od rána do večera v práci a ešte aj po práci sa rozprávať o práci. To je výhra. Pre tom som sa správala tak ako som sa chovala. Nebolo to správne, ale vážne mi to vadilo. Lenže on bol taký zlatý pri vysvetľovaní toho ako to robí on a podobne. Samozrejme jedine ja som bola ticho, ako vždy. To je typické pre mňa, čo už. Niekedy sa neviem baviť, teda dosť často, ale tak načo aj tak si vystačili bez mojich reči. Veď aj tak radšej budem ticho a trepať nejaké somariny.
Čím dlhšie sa o práci rozprávali tým viac som si uvedomovala, že som Mirov priami opak. Teda čo sa týka práce. Neviem čím to je, ale jednoducho neviem byť taká odviazaná, neviem sa tak baviť tým predajom. A možno to nie je tým že to neviem, ale tým že to nechcem ani vedieť. Občas sa mi stane, že ma táto práca vôbec nebaví, ale to je hlavne v tie dni keď prší alebo keď sa nedarí. Inak mám rada svoju prácu, veď ju budem robiť už rok. Aj keď som si v škole hovorila, že nikdy nebudem robiť takýto druh práce, hold stalo sa. Niekedy život nejde tak ako by sme chceli. Čím viac sa blíži zima, tým viac si uvedomujem, že ďalšiu zimu by som túto prácu nechcela vykonávať, aj napriek tomu, že sa tu dá zarobiť veľa peňazí.
Z ničoho nič ma napadlo, že si pôjdem do jukebox-u pustiť hudbu. To čo som si chcela pustiť tam zase v repertoári nebolo, tak som si pustila Čistý bars od Maat. Úplne ma táto pesnička chytá v poslednej dobe, tak si ju musím vždy pustiť. Neskôr sa konečne rozhýbali a išli sme si zahrať stolný futbal. Miša bola s Mišom a ja som bola s Mirom.
"Nevadí ak budem v útoku?" opýtala som sa Mira len z princípu. Pokiaľ by som mala byť v bráne v obrane nedopadlo by to dobre. Neviem dobre brániť. Vlastne som sa to nikdy ani nechcela naučiť, lebo som chcela byť vždy v útoku.
Aj keď sme boli prvýkrát s manažérom na diske tak som prebrala jeho hru v útoku ja a vyhrali sme. Bolo to vtedy fajn, boli to začiatky kedy som len s Tiborom začínala brať náš vzťah vážnejšie. Dokonca nás aj samotný Honzík podporoval. Bola to neplánovaná akcia. Teda nie tak úplne neplánovaná, lebo sme mali ísť s babami na diskotéku, lenže mne sa nechcelo veľmi ísť, lenže nakoľko som ich všetkých viezla domou tak ma Honzik zavolal k nim na víno. No čo aj tak som nemala žiadne plány aj keď bol piatok. K Tiborovi mala dojsť frajerka a ja som si chcela ísť domou ľahnúť a kapriť.
"Poď len na pohárik," volal ma Honzík a nenechala som sa dlho prehovárať. Nikam som sa neponáhľala.
"Dobre, ale len na jeden," povedala som a už sme vchádzali do vchodu.
"Aké máš víno?" opýtala som sa ho vo výťahu. Bývajú síce len na treťom, ale pešo sa nám veru nechcelo ísť.
"To čo minule," odpovedal.
Ľahla som si na Tiborovu postel a pod hlavu dala vankúš. Zatiaľ Honzík priniesol poháre a nalial nám vínko.
"Maťaaa nepôjdeš teda s nami na tu disku?" pribehla do izby Bea a pridržiavala pri uchu telefón.
"Čo ja viem," vzdychla som a oprela hlavu o stenu. "A kde budem spať?"
Iniciatívy sa hneď zhostil Honzik: "Veď tu, kde by si chcela?" položil rečnícku otázku.
"No neviem, nebolo by to vhodné," povedala som a Bea medzitým ukončila hovor s Mišou, ktorá bola na ceste k ním na byt.
"Prečo ako?" nechápala Bea.
"Lebo Tiborovi dojde holka," odpovedala som a pripila si s Honzikom.
"Veď môžeš spať v Tomášovej izbe, aj tak sa vráti až v nedeľu večer," povedal Honzík a dolieval si vína.
Chvíľu som premýšľala či je to správne a vhodné, nakoľko mala prísť spať k Tiborovi jeho holka, ale napokon som súhlasila. "Veď čo? Aspoň sa po dlhej dobe zabavím," pomyslela som si. Medzitým mi dolial vínka a odpila som si z neho. Čo sa dialo po tom ma dosť prekvapilo.
Tibor zavolal frajerke s nejakou výhovorkou, že nemôže dojsť k nim spať a išiel jej zaniesť nejaké veci.
"Halooo Marti jsi tu?" kýval mi rukou pred tvárou Miro. Vytrhol ma z myšlienok o noci kedy som spala u Tibora prvýkrát..
....Mal to byť príbeh o nás dvoch...
"Jasne, kde by som mala byť?" povedala som s úsmevom na tvári.
"Jdeme se najíst. Jdeš s námi nebo nás tady počkáš?"
"Idem s vami," povedala som, zdvihla som sa zo stoličky a išla k baru zaplatiť tie rumy s colou, ktoré som vypila.
"Je ti něco?" opýtal sa ma Miro keď sme vychádzali z podniku, v ktorom sme boli.
"Ani nie," potriasla som hlavou. Začínalo mi byť smutno za ním, ale nechcela a hlavne nemohla som to dať najavo. Jednak som bola pripitá a jednak bol pri mne Miro. Nikto tu v Čechách nevie nič o tom čo bolo medzi mnou a Tiborom a bude lepšie ak sa to ani nikto nedozvie. Aj keď mi Miša nedávno vravela, že sa jej Libor pýtal na to, či medzi mnou a Tiborom niečo je.
"Nechápem. Prečo sa ťa to pýtal?" opýtala som sa vtedy Miši.
"Vraj vidí ako sa na Tibora pozeráš," povedala mi.
"To je blbosť. Určite mu Beáta niečo narozprávala pretože žiadne také pohľady na Tibora nehádžem ani v práci ani po nej. Je koniec medzi nami." Povedala som rázne akoby som chcela samu seba presvedčiť o niečom čo bola maximálna somarina, lenže inak to ani nejdem..
Život ide ďalej a ja musím pokračovať v ceste za hľadaním šťastia ďalej...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
11. 9.sept. 2014 22:16
boze ako ja "milujem" tie telenovely, kde kazdy s kazdym a vsetci to o sebe navzájom vedia a debatuju o tom neustale a nezasvateny clovek, netusi, kto je kto a radsej ani vediet nechce. btw. ako sa stanovuju goly?
Napíš svoj komentár