i don't wanna be another one
paying for the things i never done
don't let go
don't let go
to my love"
...znela hudba z vyzváňajúceho budíka na mobile, ktorý mi oznamoval, že je najvyšší čas vstávať. Párkrát som si posunula budík o päť minút, ale napokon keď prišla mama do izby zo slovami, že je najvyšší čas vstávať posadila som sa na postel a dlaňami si zakryla tvár. Chcelo sa mi spať. Spala som síce viac ako osem hodín, ale očividne mi to nestačilo. Celé prázdniny som spávala do obeda a takáto zmena mi nikdy neprospela. Pár sekúnd, možno minút som takto driemala posediačky, ale napokon som sa odhodlala postaviť a dokráčať do kúpelne. Pustila som ľadovú vodu a umyla som si ňou ospalú tvár. Pomohla mi. Aspoň trochu som precitla, ale viečka ma naďalej ťažili. Chcelo sa mi spať. Ústa sa mi otvárali od únavy a hlava si chcela zopakovať polohu v akej sa nachádzala ešte pred pár minútami. Pohľadom do zrkadla som si všimla zmenu. Nie veľkú, ale predsa zmenu. Pohľadom som prechádzala po odraze kúpelne v zrkadle. Niečo bolo iné, ale nevedela som že čo to bude. Všetko bolo na svojom mieste tak ako som si to pamätala zo včera, ale niečo bolo iné. Potom som si pozrela priamo do očí a zistila som, že to iné som ja. Hoci som spočiatku nevedela prísť na to, že prečo sa sama sebe zdám iná. Prezerala som sa v odraze a milimeter po milimetri som sa snažila zistiť, že prečo to tak je. Vyzerala som ako včera. Ale zmenila som sa.
Prvý deň na novej škole ma veľmi nelákal. Hlavne myšlienka na to, že tam nebudem nikoho poznať. Bola to, ale moja voľba a hlavne rozhodnutie ísť na školu, kde nikto známy nebude, kde nebudem nikoho poznať, kde si budem môcť prísť a nezaoberať sa minulosťou. Nemám sa za čo z minulosti hanbiť, ale aj tak mám radšej čistí štít ako použitý. So svojou partiou som nebola takmer dva mesiace. Celý čas som bola mimo mesta. V kontakte sme boli maximálne cez chat na nete, ale na ten som často nechodila, takže sme v kontakte boli minimálne. Chýbali mi o tom by nemalo byť vôbec pochýb, ale zase som mala taký program, že som si ani neuvedomila, že oni sú doma a ja mimo. Možno to odo mňa znie sebecky, že som neprizvala nikoho s nich, ale bolo by to rozhodne ťažké vybrať si z nich jedneho aby išiel na celé leto so mnou. Najviac som chcela aby išla Nikča, ale ta mala plány na celé prázky takže nepripadala do úvahy a tak som si napokon nevzala zo sebou nikoho, aby nevznikli zbytočné konflikty o tom, že koho mám radšej a prečo som si vybrala jeho alebo ju a nie niekoho iného. Niektorí z nich boli nahnevaný, ale netrápila som sa tým dlho.
"Zase snívaš?" vtrhla mi do kúpelne mama. "Nemala by si lietať, ale stáť nohami na zemi, už nie sme na dovolenke a dnes ideš do školy, tak pohni kostrou, lebo pôjdeš busom."
Myšlienkami som sa vrátila z raja späť do reality, ktorou bola naša kúpelňa. Upravila som sa a navrátila som si podobu dievčaťa.
Mala som čo robiť aby mi mama nezdrhla pred nosom. Busom sa mi rozhodne nechcelo trepať a hlavne nie v takom dusne ako bolo ráno.
Vložila som si sluchátka do uši a pustila si pesničku od Ega a Roberta Buriána a myšlienkami som sa vrátila do raja.
Zo začiatku, keď mi mamina oznámila, že na celé prázdniny odídeme som nechápala, že prečo musím ísť s nimi. Chcela som si užívať prázky doma, v parku a hlavne s partiou kamošou. Naše cesty sa pravdepodobne rozídu. Už nebudeme spolu každý deň ako na základke. Naše cesty sa rozdelia, najdeme si nových kamarátov, s ktorými budeme tráviť čas. Nechceli o mojich plánoch počuť ani slovo. Stáli si za svojim. Tak som si zbalila svoje veci, ktorých nebolo málo a s obrovskou nechuťou išla. Otec len krútil hlavou nad tým, že si beriem zo sebou zbytočne rárohy. Mal pravdu. Lenže ja musím vždy a za každých okolnosti dosiahnuť svoje a potom padnem na hubu. Cesta bola príjemná, ale únavná. Po niekoľkých hodinách sme sa dostali do vily, v ktorej sme mali pobudnúť celé prázdniny. Nemohla som sa vynadívať na tú nádheru.
"Sníva sa mi?" opýtala som sa maminy, ktorá stála rovnako prekvapená a očarená vedľa mňa.
"Neviem," odvrkla. "Uštipni ma do ruky inak si budem myslieť, že snívam najkrajší sen," nastrčila mi ruku, aby som spravila tak ako povedala. Uštipla som ju, čím sme sa uistili, že nesnívame len.
"Vyzeráte akoby ste videli ducha," povedal otec, ktorý už otváral dvere na vile. Začal sa chichúňať a stratil sa v útrobách obrovského domu. Naše kroky ho nasledovali. To čo sa nachádzalo vo vnútri by bolo ťažko opísať. To musí človek na vlastné oči vidieť, aby uveril, že neklamem.
Izba vyzerala ako na tých obrázkoch, ktoré som lajkovala na fejsbuku. Pre-sklená s výhľadom na bazény a v pozadí, nie ďaleko more. My sme sa nachádzali nad plážou. Izba síce nebola veľká, ale zato v nej bolo príjemne. Nie ako vonku neznesiteľné teplo. Hodila som sa na posteľ a zatvorila oči. Zaspala som. Keď som sa prebudila povybaľovala som si veci a išla do sprchy. Po nej som išla pohľadať rodičov, boli vonku pri bare, popíjali nejaké drinky, smiali sa a rozprávali s nejakými ľuďmi. Nikdy pred tým som ich nevidela. Pomaly som k ním pricupkala. Otec mi zakýval na pozdrav a jeho parťáci vrhli na mňa zvedavé pohľady. Mama bola vysmiatá od ucha k uchu. S úsmevom vyzerala oveľa mladšie a hlavne krajšie. Dávno som ju takúto nevidela. Otec ma s jeho parťákmi zoznámil. Chvíľu som s nimi strávila, ale keďže sa mi nechcelo veľmi rozmýšľať nad tým čo hovoria odišla som k bazénom a ľahla som si na lehátka. Rozhodla som sa, že keď už musím byť na takomto neobvyklom mieste užijem si to a opálim sa. "Každý v meste mi bude závidieť," pomyslela som si so škodoradostným úsmevom na tvári. Zavrela som si oči a nechala som slnko aby ma opieklo. Zaspať som nemohla, čo bolo šťastie, lebo by som sa zobudila pravdepodobne spálená ako špekáčik. Našťasie ma od toho osudu uchránil chalan, ktorý sa ma v španielčine opýtal, či si nedám nejaký drink. Objednala som si pomarančový džús. Pri tom ako sa na mňa pozeral tými veľkými, hnedými a krásnymi očami, som cítila ako sa každou sekundou červenám viac a viac. Toto na sebe neznášam odjakživa. Vždy keď to nie je vhodné sa začnem červenať ako rajčina. Nikča tvrdí, že je to milé, no ja si myslím niečo iné. Skôr než mi stihol priniesť džús prišla som k baru, kde stále sedeli rodičia s ich parťákmi a o niečom sa rozprávali. Stiahla som to na ex tak mi podal druhý pohár. Sedela som opretá lakťami o pult a sledovala som ľudí, ktorý boli v bazénoch alebo sa opalovali na lehátkach. Z každej strany bol počuť všelijaký jazyk, len nie ten môj materinský. "Bola by to naozaj haluz, keby tu okrem nás bol niekto od nás," pomyslela som si.
"Mimochodom volám sa Chuan," predstavil sa mi v španielčine. Keďže týmto jazykom som veľmi hovoriť nevedela predstavila som sa mu v habkajúcej angličtine. Rozumel čomu som sa potešila, lebo som si chvíľu myslela, že nebude rozumieť.
"Veľa turistov hovorí anglicky," odpovedal mi na moje úvahy, ktoré som mala len v hlave. Pokúsila som sa o milý úsmev, ale cítila som, že sa začínam znovu červenať, čo mi veľmi prekážalo tak som odišla na izbu. Rozhodla som zmyť zo seba roztečený mejkap a ostať s mojou pravou tvárou. Aj tak to nebol práve lákavý pohľad, čo som mala možnosť vidieť v odraze zrkadla.
"Vystupovať mladá dáma," potľapkala ma mama po ramene a vrátila ma z raja do reality. Stáli sme na parkovisku pred školou. S neuveriteľným odporom som sa pobrala ku bráne školy, kde boli vyvesené čísla dverí na triedach a k nim pridelené mená. Našla som svoje a vybrala som sa hľadať svoju novú triedu. Keďže postarší vrátnik nemal ani tušenia, že kde sa trieda nachádza musela som túto záhadu vylúštiť sama. Nebolo to také ľahké ako som si na začiatku pomyslela. Nie jeden by si myslel, že dvere budú nejako označené, ale omyl. Otáčala som sa, či niekto nepôjde okolo aby som sa spýtala. Po chvíli som začula hlasy nejakých chalanov tak som sa vybrala za ich hlasmi. Išli traja chalani. Na to, že boli len traja robili hluk za desiatich. Zastavila som ich z otázkou či nevedia kde je ta trieda. Keď som zaostrila zrak na toho, ktorý mi vysvetľoval cestu k prváckym triedam, skoro som spadla. Našťastie som sa prebrala skôr než som sa pred nimi strápnili. Rýchlo som vybehla po schodoch a tam som sa oprela o stenu.
"To nie je možné," hovorila som si pošepky. "Práve toho idiota musím stretnúť v novej škole? Prečo? Ako? Neverím, že ho budem stretávať každý deň," behali mi myšlienky a otázky hlavou. Radšej som išla do triedy, ktorá bola dosť plná. Sadla som si do tretej lavici pri okne a zapozerala som sa von oknom. Okolie školy vyzeralo naozaj krásne. Veľa zelene bolo na okolí, čo ma potešilo no alergikov určite nie. Zo zamyslenia ma prebralo až otázka od nejakej baby: "Je tu voľné?"
"Je," odpovedala som jej a zasa som sa len zapozerala von oknom. Začala som "vnímať" keď prišla do triedy vysmiata tetka, ktorá sa predstavila ako naša triedna. Povedala aj meno, ale ako si ho mám pamätať keď som ho prepočula.
Obkecala čo mohla a išli sme si pozrieť školu. Na konci nám povedala, že nasledujúci deň dostaneme učebnice a že budeme maž triednickú hodinu.
Domov som sa radšej ponáhľala aby som nemusela naraziť na toho..
.. Ani na meno mu neviem prísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár