Poďme snívať a na realitu zabudnime. (3) Až keď niečo stratíš,zistíš akú to malo pre teba cenu!

Poďme snívať a na realitu zabudnime. (1) Tomáš, milujem tvoje vlasy.


Keď sa povie mesto Paríž niekomu napadne križovatka miest, inému mesto módy, niekomu prídu na mysel bagety a croissanty, ďalšiemu len to, že je to hlavné mesto Francúzska, inému, že tam žiju namyslený Francúzi.
Dominantami Paríža sú Eiffelovka, Louvre, Notre Dame, obluky, parky, rieka Seina.. atď.
Každé dievča a žena sníva dostať sa do naj romantickejšieho mesta v Európe. Nie každému sa takáto príležitosť naskytne. Mne sa naskytla. Lenže to kde som bola som si uvedomila až po návrate. Až po čase som si uvedomila čo vlastne pre mňa rodičia spravili, že mi zaplatili výlet do mesta snov. Vtedy som to vnímala ako súčasť, ako niečo čo je bezpredmetné a normálne. Lenže nebolo to tak. Keďže minimálna mzda je taká aká je rodičia museli robiť nadčasy, aby mi splnili jeden zo snov. Ani som sa im poriadne za to nepoďakovala, čo ma dosť štve aj dnes, hoci to už nejaký ten mesiac je za mnou. Výčitky ostanú asi ešte dlho.

Stretnutie výletníkov sa konalo v podvečer pred školou, kde sme nastupovali do autobusu. Rozlúčili sme sa s najbližšími a vydali sme sa na vyše šestnásť hodinovú cestu autobusom naprieč Európou. Pár zastávok na pumpách nás delilo od hotela, pri ktorom sme zaparkovali v obedných hodinách. Cesta bola únavná, ale zato som si ju celkom dobre užila. Spanie síce nebolo najpohodlnejšie, ale počítali sme s tým. V buse sme jedli, pili, zabávali sme sa, rozprávali sa, čítala som knihu, počúvala hudbu a aj trochu spala. Nejaký nie krátky čas sme strávili vo vestibule na recepcií. Kým sme dostali karty od izieb boli sme nie len nervózny a unavený, ale aj hladný a spotený. Každý z nás potreboval sprchu, ktorú sme si dali hneď po príchodoch na izby. Po vybaľovali sme sa, najedli a vybrali sme sa na prechádzku po meste. V prvý deň sme mali možnosť previesť sa Parížskym metrom, ktoré bolo od nášho hotelíka
(v prípade ak by to niekoho zaujímalo, že kde sme boli ubytovaný vzdialené pár minutiek. Kúpili sme si lístky a vybrali sme sa smerom k Notre Damu. Ak ste videli film Chrám matky Božej v Paríži, tak viete ako Notre Dame vyzerá. Okolie bolo tiež okúzľujúce. Ale vnútro Notre Damu bolo ešte úžasnejšie. Krásne až sa to ani slovami nedá opísať. Ale ako sa hovorí sto ľudí, sto chutí. Niekomu sa chrám páčil iný vylihovali na múrikoch pred chrámom, alebo behali po obchodíkoch a žhavo nakupovali suveníry. Po obhliadke a nákupoch sme sa išli prejsť do Latinskej štvrte, popri tom sme prechádzali okolo rieky a na uliciach stáli pouličný maliari a predajcovia naozaj nádherných obrazov. Kúpila by som si aj nejaký, ale nechcela som minúť vreckové hneď v prvý deň. Veď celý Paríž som mala pred sebou. Videli sme Pantheon, univerzitu Sorbone a kostol La Chapelle. Exkurziu sme skončili v Luxemburskej záhrade.
Pre tých, ktorý nevedia v Paríži je neskutočné množstvo parkov, záhrad a podobných miest s množstvom zelene, voľne prístupných. Na počudovanie tam je aj veľmi čisto, čo by sa na Slovensku resp. v BA stať nemohlo. Do hotela sme sa vracali v nočných hodinách, tí vytrvalejší sa išli ešte pozrieť na nočnú Eiffelovku, takí nedočkaví boli.
Na hotely sme sa umyli a po krátkom oddychu sme sa zišli na recepcii v spoločenskej miestnosti, kde sme vyčkávali na zatúlaných výletníkov, ktorý sa vracali o polnoci. Deň ukončil celkom humorne Marek, ktorý nám na terasu z tretieho poschodia z okna hodil sáčok plný vody. Taký hluk by zobudil aj mŕtveho a to sme boli na hoteli len prvú noc.

Na druhý deň sme mali o pol ôsmej raňajky. Vstávanie bolo kruté, ale museli sme to pretrpeiť. Po rannej hygiene sme sa teda vybrali najesť. V ten deň sme mali naplánovaný odchod do kráľovského paláca Versailles. Až v autobuse som si uvedomila, že baterku od foťáka som si nechala na nabíjačke, takže foťák bol pre mňa v ten ďen zbytočný. Nie som nejaký veľký fanúčik palácov, či múzei, tak som s Maťkou prešla palác najrychlejšie ako sa len dalo. V skutku to bol krásny palác, aj napriek tomu, že to nejako veľmi nepreferujem, boli tám krásne miestnosti s ešte krajším nábytkom. Popri exkurzií paláca sme však stratili profesorku anglického a francúzskeho jazyka. Takže sme na ňu museli dlhšiu dobu čakať kým sa našla. Išli ju hľadať dvaja profesory, ktorí ju našli v záhradach paláca, do ktorých sme nešli, pre vysoké vstupné, ale mali sme isť do záhrad, ktoré boli na druhej strane sprístupnené free. Medzi tým ako sme čakali, nás pred palácom obklúčilo asi desať černochov. Každý jeden z ních mal rovnáke suveníri a to: kľúčenky Eiffelovky, obyčajne malé, stredné, ale aj väčšie Eiffelovky, šatky, pohľadnice, brožúrky a podobné somarinky. Vyrušili ich však policajti, ktorí na nich nabehli. Taký útek som videla len v kriminálkach. Bola to neskutočná zábava sledovať ako sa hlúčik černochov rozpŕchol za pár sekúnd. Jeden z ních spadol a nestíhal zdvihnuť suveníri zo zeme tak len utiekol a nechal ich tam ležať. Pán policajt suveníri pozbieral, šatky zahodil a ostatné somarinky si zobral zo sebou. Jedna odvážna naša výletnička išla pre tie šatky, takže pár vyvolených ľudí ušetrili nejaké to euričko, za šatku.
Keď sa našla stratená profesorka pokračovali sme v ceste do záhrad, kde sme si mali možnosť požičiať si bicykle, golfové autíčko, či malý čĺnok. S kamoškami sme si požičali za nie malé peniaze bycikle. Vozili sme sa hore dolu po záhrade. Boli krásne, až som nemohla vlastným očiam uveriť.
V druhej polovici dňa sme sa vybrali do modernej časti mesta. Budovy na Slovenskú sa môžu schovať do vreca. Čisto nádhera. Také budovy som nevidela ani vo filmoch a už vôbec nie vo snoch. Boli také netypické a krásne. Žiadna fotka to tak nevystihne než vlastné oči. V modernej časti sme mali rozchod po butikoch. Nakúpili sme si nové oblečenie. Pofotili sme budovy a deň sme ukončili večerou v meste.
Večer sme strávili ako každý ďalší na hotely, umyli sme sa a voľný čas sme strávili buď u spolužiakov na izbe, alebo na prízemy v spoločenských priestoroch hraním kariet, pokru alebo aj človeče nehnevaj sa nemalo chybu. Spať sme išli okolo pol noci s vedomím, že ráno zas budeme ťažko vstávať. Tí vytrvalejší ani nespali.

V tretí deň sme mali rozplánované vidieť pešiu prechádzku centrom mesta a to: Napoleonov víťazný oblúk, Champs Elysees, Place de la Concorde, egyptský obelisk, Louvre, záhrady Les Tuileries, La Madeleine.
Champs Elysees určite každý pozná. Minimálne z počutia. Ulica plná obchodov, butikov, kaviarni, reštaurácií. Preslávená, lenže nie zbytočne? Podľa mňa zbytočne sa táto ulica velebý, pripadala som si ako na Obchodnej v BA s tým rozdielom, že tam boli aj luxusnejšie kaviarne, reštaurácie, butiky. Ale predsa.. Možno som náročná, ale očakávala som niečo viac. Niečo z čoho by som otvorila oči dokorán. Spadla by mi sánka až na chodník a nevedela by som ústa od údivu zatvoriť. Bola som viac než sklamaná. Dokonca ani MC Donald ma nesklamal
Po prechádzke po ulici sme nasmerovali kroky k Louvre. Cesta bola dlhšia, ale aspoň sme sa po fotili. Sklamaním bol pre mňa aj obraz Mony Lisi, tiež zbytočne nafúknutá pochvala. No nič, pozreli sme si aspoň ďalšie časti Louvre a vybrali sme sa do ďalších nádherných záhrad v Paríži.
Večeru sme mali v hoteli. Neviem prečo, ale večera bola to naj nechutnejšie jedlo, ktoré som kedy jedla. Ani jedlom sa to nedá nazvať. Čisto hnus! Ani psovi by som to "jedlo" nenaservírovala nie to ešte ľuďom. Po večeri sme mali plavbu po Seine, ktorá bola úžasná. Prvýkrát som sa plavila na lodi Dokonca v ten večer sme mali možnosť vidieť (niektorí prvýkrát) vysvietenú Eiffelovku.
Štvrtý deň sme mali raňajky až o pol deviatej, takže sme sa trošku dlhšie mohli vyspinkať, čo sme náležite využili. Naše kroky nás zaviedli do Choco Story - múzeum čokolády. Tu sa moja teória o nezáujme múzey trošku líši, ale len trošku, lebo kto nemá rád čokoládu? Síce som o histórií nerozumela ani slovíčko, problém mi to nerobilo žiaden. Hlavne, že ochutnávku som si užila. Čokoláda bola oveľa lepšia ako napr. Milka alebo Figaro čokolády. Preto som si nakúpila nie malé zásoby ale nie aj pre rodinku som kúpila a pre spolužiačky detto Deň neskončil, ale práve naopak. Naše ďalšie kroky viedli k najznámejšej dominante Paríža, ku Eiffelovke. Pred tým než sme vyšli na Eiffelovku sme si spravili obednú pauzu. Využili sme ju na jedenie, ale aj na fotenie, či kupovanie a vyjednávanie s černochmi o suveníri.
V rade na Eiffelovku sme si vystáli nie krátky čas, ale poviem vám stálo to za to. Prvé podlažie u niektorých vyvolávala panika zo strachu z výšky. Pre mňa to problem nebol, tak som hravo pokračovala na najvyšie "poschodie" Eiffelovky, ktoré malo 276 m, hoci Eiffelovka meria 324 m. Mali sme výhľad na celé mesto. Počasie nám doprialo nádherný výhľad. Mali sme tzv. Paríž na dlani. Fotila som každý milimeter, ktorý sa dal od fotiť. Zvyšok úžasného dňa sme mali stráviť v zábavnom parku Parc de La Villet, ale nebolo tam nič extra úžasne takže sme pokračovali vo fotení a bláznení. Večeru sme mali znovu v hoteli. V ten večer bola o štipku chutnejšia, ale žiadna sláva. Radšej som bola hladná, ako ten blivajz som mala vložiť do úst. Večer sme mali free program.

Ďalší deň sme sa vybrali na prechádzku štvrťou Montmarte. Pozreli sme si kostol Sacre Coeur. Toľko schodov, ktoré som v ten deň prešla bol zážitok ako pre mňa tak aj pre moje nohy. Ten pohľad stadiaľ však stál za to. Videli sme kus mesta a možno ešte aj viac Cestou sme sa zastavili na námestí umelcov, ktorý tvorili zaujímavé a nádherne obrazy. Nie nadarmo sa hovorí o tom mieste, že sa preslávilo tam množstvo umelcov. Kto to nevidel nepochopí a nevcíti sa do tej atmosféry. Bol to ďalší zážitok, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Jedine čo trošku ľutujem, že som si žiaden obraz-štek nekúpila, ale keď pôjdem druhýkrát do Paríža bez nejakého v žiadnom prípade neodídem. To len aby ste vedeli
Po obede sme navštívili múzeum voskových figurín. Pravdu povediac som očakávala viac známych osobností, že tam bude vystavených, ale Jackie tam bol takže aspoň niečo A najlepší moment bol len, keď som stála pri takom provizórnom javisku. Oňho boli opreté dve figurýni, na moment som sa otočila na provizórne hľadisko a potom zas späť. A vtedy tam už boli tri figurýni a potom sa jedna z nich pohla. Tak som sa zľakla až som ostala asi minútu v šoku a zabavila som pár spolužiakov.
Po obede sme išli na cintorín Pere Lachaise, na ktorom je pochovaných viac slávnych osobností (momentálne ma nenapadne meno ani jedného ). Tam sme mali za úlohu nájsť nejaké hroby tých známych osobností, odfotiť hrob ako dôkazový materiál a napokon sa dojsť pochváliť profákov. Počasie nám neprialo, takže väčšina súper sa vzdalo už na začiatku. Pár vytrvalcov, ku ktorým som patrila aj ja, sme hľadali o dušu. Napokon sme pár našli a mohli sme sa pochváliť. Našú hľadačku sme ukončili v jednej palacinkárni neďaleko cintorína. V ten večer som prvýkrát ochutnala slanú palacinku a bola ešte lepšia ako tie sladké
Predposledný deň v Paríži sme išli do Disneylandu. Mala som milión chutí vrátiť sa do deckých čias. Užila by som si to oveľa viac, ale aj napriek tomu, že som nebola už dieťa som sa vyjašila, vyskákala. No proste som si užila deň ako som najviac mohla. Jedine čo trochu ľutujem, je že som nevidela prehliadku postavičiek a autodráhu, ktorá na mape vyzerala neskutočne superne. Zato som si užila niekoľko atrakcií ako napr.: stimuláciu letu. Ako človek, ktorý nikdy ešte neletel lietadlom to bol zážitok. Potom let do vesmíru, narážanie do planét a pod. Jazda na "húsenkovéj dráhe" miestami som si myslela, že sa prekotíme a spadneme. Takých atrakcií tam bolo viac. Návšteva strašidelného domu, ktorý mi vôbec nepripadal strašidelný, ale pre Sebyho (8 ročný chlapec) ten dom bol tak strašidelný, že nedokázal isť potom už na žiadnu atrakciu. Cítila som sa ako malá a zopakovala by som si to opätovne a nielen raz. Proste za tie prachy sa to sakra super oplatí (môžte si pozrieť stránku Disneylandu )
Posledný deň v Paríži sme išli na nákupy, ešte pred tým sme sa však museli zbaliť. Po nákupoch sme išli pozrieť múzeum vypchatých zvierat, ktoré som prebehla v priebehu pár minút. Prechádzalo to snami nejaká sprievodkyňa, ale moja chabá ba žiadna znalosť toho jazyka ma odradila po pár slovách a tak som si múzeum prebehla sama v priebehu niekoľkých minút a bola som spokojná sama zo sebou. Zvyšok času, čo sme čakali na spolužiakov som sa snažila opáliť s Maťkou pred múzeom.
Po múzeu sme sa rozhodli isť na piknik ku Eifelovke. Rozložili sme sa na dekách a pomalými dúškami sme sa lúčili s Parížom. Ja som si zahrala "pod" Eifelovkou futbal, takže môžem sa tým pochváliť. Hrala som pod Eifelovkou futbal! Ako jedna z mála. Nebol to síce taký klasický futbal, ale nabehala som sa za troch. Teplo bolo ako v pekle a pri behaní ešte viac. Našťastie sme mali klimatizovaný bus, takže cesta z Paríža sa dala vydržať. Celú noc sme cestovali len do Švajčiarska. Mali sme naplánovaný ešte výjazd lanovkou na Mont Blanc a Ženevu. Ráno sme sa polámaný zobudili. Obliekli sme si zimne bundy a išli na najvyšší vrch Mont Blancu. Väčšina báb mala panický strach z výšky, takže cestu hore lanovkou si môžete ľahko predstaviť. Po výstupe ma ovalila zima. Vydržali sme to a zdravé sme sa dostali dolu. Potom sme si to namierili do Ženevy, kde sme mali stráviť celý deň. Po ceste dolu lanovkou z Mont Blancu mi však ostalo trochu zle, čo sa so mnou tiahlo po zvyšok dňa. Najhoršeňie bolo, že mi bola aj zima. Plavbu na lodi som skoro celú predriemala. Po plaube sme sa išli prejsť po meste. Prechádzali sme sa uličkami až sme sa dostali na Ženevskú "Obchodnú ulicu" v tom čase mohlo byť tak pätnásť hodín. Bola plná ľudí akoby rozdávali cukríky zadarmo, keď sme sa však vracali s5 k busu bola presný opak. Akoby niekto klikol na ovládač a ľudia sa vyparili. Bol to zvláštny pohľad, ale zaujímavý. V ten deň som videla oveľa viac luxusných áut ako som mala možnosť vidieť do vtedy za celý život. Nie nadarmo sa hovorí, že Švajčiari sú bohatý. Je to pravda. Najviac ma však "zabila" cena v pizzerke za jednú pizzu. Hneď ma aj hlad, či smäd prešiel. Napokon som si kúpila čaj, lebo zima mi bola čoraz väčšia a väčšia. Cestu domov na SR som skoro celú prespala. Zobudila som sa len na cik pauzy na pumpách a potom až na hraniciach v BA.

Dnes je to už niečo viac ako rok a až po čase som si naozaj uvedomila: kde som bola, čo som videla.. ap. Proste nie nadarmo sa hovorí, že človek zistí čo mal, alebo kde bol až keď je po tom. A preto som si síce tento sen splnila, ale mám ďalší vidieť Paríž ešte raz a vtedy si ho užijem o milión percent viac a hlavne zoberiem tam aj viac ľudí, ktorých mám rada.

Ak by mal niekto záujem pozrieť si fotky tak tu je odkaz, máte možnosť

» www.birdz.sk/webka/ihavenona...


Paríž

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
pupinkavec  24. 2. 2012 19:24
ach ! (ach) ten pravopis !!!!
Napíš svoj komentár