Pozerám sa do zrkadla a hľa čo vidím, svoj odraz.

Ráno som vstala z postele ako každý nový deň. Postavila som sa pred zrkadlo a umierala zrak na človeka v odraze. Tým človekom som ja. Aké prekvapnenie?! Pozerám sa a premýšľam, že či som sa zmenila. Každý sa mení, dokonca aj ja. Lenže otázka je, že či sa mením k lepšiemu alebo k horšiemu. Pre niekoho sa mením k lepšiemu pre iného k horšiemu. Pozerám na svoj odraz a rozmýšľam, že prečo je to tak? Prečo ma tí bytovkári až tak veľmi neznášajú?

Otáčam desiatky listov mojej vlastno ručne napísanej knihy života dozadu a čítamy očami riadky, či na to prídem. Hľadám tú pasáž, kde je napísane čo som každému z ních spravila.

Našla som len tu pasáž, kde poznám len ich mená. Mená, nie tých ľudí. Rozmýšľam, že či som náhodou niečo nezabudla napísať. Neviem na nič prísť, čítam riadky, ktoré sú ešte dávnejšie napísané. Sú tam len poznámky, že odkiaľ ich poznám.
V prvom rade je tam písané, že zo školy, ale sú to bezvýznamné poznámky, ktoré mi nič nedajú, tak premýšľam, že prečo je to tak? Prečo ma vlastne tak neznášajú? Prichádzam na to, asi...

Možno je to kvôli mojim bratom, lebo naozaj neviem, že by som ja niekomu z nich spravila. Pozerám sa stále na odraz v zrkadle a hlavou mi prúdi tisícka myšlienok. Snažím sa zachytiť a sústrediť aspoň na jednu, ale márne. Nedarí sa mi to.

Vraciam sa do izby a sadám si na postel. Zmätená a s otázkou prečo? Pozerám smerom von z okna do záhrady, premýšľam, že aké by to bolo krásne, keby už bol sneh. Všetko by bolo pozakrývané bielou pokrývkou. Všetko by vyzeralo tak čisto, krásne, vznešene, úžasne.

Pozerám sa na môjho psa, ktorý sa na dvore naháňa zo sliepkami. Je taký krásny, zlatý, milý, detský. Pripomína mi detstvo. Musím sa usmiať, ale zrazu mi zabliká v hlave kontrolka, že nie na tom som chcela myslieť. Mysľou sa vraciam do svojej minulosti. Potkýnam sa o chyby, ktoré som spáchala. Som celá doudieraná, ale vstávam, stále a stále sa dokážem postaviť na nohy. Stojím pred prahom dnešnej prítomnosti. Pozerám sa okolo seba a hovorím si:

"Minulosť nech bola akákoľvek ostane vždy minulosťou. Človek urobí množstvo chýb, veľakrát klesne ku dnu, ale mal by v sebe nájsť silu postaviť sa na nohy a kráčať dopredu zo vztýčenou hlavou, lebo nikto nie je bez chybný. Každý si zaslúži dostať novú šancu. Vlastne mne by malo byť fuk, čo si tí ľudia myslia, veď mne nie sú nič, ale.. Je tam medzi nimi pár ľudí, ktorých ich názory môžu zmeniť pohľady na mňa. No snažím sa na to nemyslieť, lebo veď tie chyby už nijako nenapravím, ale môžem sa posnažiť neurobiť teraz v prítomnosti žiadne chyby, za ktoré by som sa musela v budúcnosti hanbiť ako za svoju minulosť."

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu