Stalo sa to v nedelu 13. novembra. Všetko vyzeralo normálne. Klasiská konverzácia na fejsi. Nič sa nedialo, len som mala blbú náladu. Bola som vytočená a naštvaná. Nie kvôli nemu, ale iným ľuďom. Vybíjala som si to, ale na ňom, čo som s v tej chvíli neuvedomovala. Neprešli ani dve hodiny a skončil to so mnou. Cez fejs. Ok povedala som si, cez slzy, ktoré sa mi kotúľali po lícach a zmáčali mi tričko. Myslela som si, že zas padnem do depky a bez nálady.

Celú noc som nemohla spať čo ma to trápilo. Druhý deň nikto so mňa nechápal ako sa mi menila nálada. Cez siedmu hodinu telesnej som si uvedomila, že slzami nič nevrátim. Rozhodla som sa neplakať za tým čo bolo, ale ani za tým čo nebolo a mohlo byť.

Odôvodnil to tým, že pri ňom šťastná nebudem, že všetci naokolo to vidia a on si to neuvedomoval, lebo bol sebcom. Lenže okolitý svet nevedel, že naozaj šťastná som bola v momentoch strávenych s ním. Ale je to jeho rozhodnutie, ktoré môže neskôr ľutovať, ale možno ani nebude. Povedal mi aj to, že si mám užívať život, tráviť čas s kamarátmi, neriešiť blbosti a žiť ako najlepšie sa len dá. Baviť sa.

Rozhodla som sa, že sa budem na okolie usmievať. Že nebudem smutná, bez nálady a v depke, lebo to už nič nevráti. Nechcem stráviť život sama zavretá doma v izbe zavesená na nete a písajúca stupidne statusy, že ako mi je blbo.
---
Včera som mala narodky. Po tej nedele, som nemala najmenšiu chuť nejako to oslavovať, ale za ten týždeň som si to rozmyslela. Nemala som nič naplánované, všetko vzniklo za pár minút. Išli sme do bowlingu, kde sme pili, jedli, hrali stolný futbal, bavili sa, kecali. Proste bolo úžasne.

Potom sme vyšli do ulíc, kde sme sa prechádzali. Išli sme domov, postupne sme každého odprevadili. Lenže neobišlo sa to bez toho aby ma niekto nenaštval. Samozrejme, že ten niekto je ten debo z bytoviek, ktorý sa hrá na niekoho veľmi silného, mocného a neviem čo ešte, ale pritom má len silné slová. Zas mal v hube mojich bratov. Asi je na nich namotaný alebo čo keď ich ma furt v papuli. Myslela som si, že mu tam jednu vrazím nech sa konečne uvedomí, dement blbý. A naštvalo ma ešte aj to, že v tejto posranej dedine človek musí žiť posranou minulosťou, lebo títo pribrzdený ľudia žijú len tým, že aký človek bol voľakedy, vôbec nepozerajú na to aký človek je TERAZ. Štve ma to, ale povedali mi aby som sa netrápila, lebo to nezmením. Uvedomila som si, že je pravda, že minulosť nezmením, ale prítomnosť si môžem urobiť takú akú chcem.

Mám rada život a pre nejakého blbca, ktorého stretnem sa ho nemienim vzdať, a budem si ho užívať, lebo nikdy nikto nevie kedy bude ten posledný deň.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár