Chvíľu na to z malej bočnej uličky vybehol sluha so svietnikom v ruke. Keď zbadal cudzinca, zastal. Chvíľu zaváhal, ale potom sa opýtal: „Kto ste, ak sa smiem spýtať?“. „Nepotrebuješ to vedieť, ver mi,“ odpovedal tajomný muž v kapucni. „A... čo tu ráčite hľadať?“ spýtal sa sluha trochu nesvoj. „Som tu na pozvanie Jeho Veličenstva,“ povedal. „je mi ľúto, ale neviem o nijakej návšteve, ktorá by sa mala teraz konať.“ „Ani sa nečudujem. Iba blázon by hovoril služobníctvu, že sa ide stretnúť so mnou,“ odpovedal cudzinec a pohol sa smerom ku schodišťu. Sluha si to chvíľu dával dokopy a hoci nemal z neznámeho príchodzieho dobrý pocit, rozhodol sa držať zdvorilého správania. Rýchlo dobehol muža v kapucni a opýtal sa: „Netreba vám s niečím pomôcť?“, naťahujúc ruku k premočenému plášťu. Cudzinec sa však bleskurýchle otočil a chytil mu ruku. „Nie!“ povedal veľmi výrazne a napravil si kapucňu. Hoci bol celý plášť nasiaknutý vodou, ani ho len nenapadlo dať si ho dolu. Pravdu povediac, kapucňu si dával dolu tak zriedka, že jeho skutočnú tvár videlo len veľmi málo ľudí. Sluha sa veľmi rýchlo vzdal pokusu pomôcť mu a tak rieknuc nasledujte ma teda, viedol ho hore mramorovým schodiskom. Ako tak kráčali, oči cudzinca zaujalo množstvo artefaktov popri schodisku. Vázy, busty, veľké zlaté a strieborné sochy stromov a zvierat... Skúsené oko zlodeja veľmi rýchlo a spoľahlivo odhadlo ich závratnú cenu. Ak by som potiahol napríklad tamtoho zlatého jeleňa, môžem si kúpiť nádherný dom v nejakom veľkom meste, pomyslel si, ale ihneď ten nápad zavrhol. Ak mu vyjde to, kvôli čomu je tu dnes, zarobí mnohonásobne viac.
Keď vykráčali ešte o čosi vyššie, sluha mu naznačil aby počkal a sám vošiel do najbližšej miestnosti. Tajomný hosť vedel aj cez masívne dvere rozoznať asi tucet rôznych hlasov. Šeptom, ale vášnivo diskutujúcich. Všetky náhle stíchli a bolo počuť kroky viacerých osôb. Tlmené, zaiste hrubým kobercom. Jemné buchnutie dverí a ďalšie kroky. O chvíľu sa sluha vrátil a tváril sa prekvapene, ale pokynul cudzincovi, aby vstúpil.
Až keď sa mohutné dvere s tepanými zlatými levmi zavreli, zložil si kapucňu. Stál v miestnosti dosť veľkej, aby sa dalo dookola klusať na koni, ale podlaha bola z akéhosi tmavého lešteného dreva, steny obkladané mramorom, množstvom váz a sôch, na stenách viseli obrazy, na nich boli poľovačky a hostiny. V strede miestnosti stál veľký stôl a okolo neho množstvo stoličiek. Naproti vchodu bol veľký krb, v ňom pukotal oheň a na stene po ľavej ruke bol rad vysokých okien. Závesy boli zatiahnuté. Pri jednom z nich stála vysoká postava. Keď sa k cudzincovi otočila čelom, bolo vidno dlhý šarlátovočervený plášť, bohato zdobenú koženú vestu a v bujných tmavých vlasoch sa leskol tenký zlatý prúžok, symbol kráľovskej moci. Pozrel sa na cudzinca a spoznal ma. Áno. Ten cudzinec som bol ja, ibaže dosť mladší, ako dnes. Kráľ vykročil ku mne. Vedel som, že by sa patrilo mu aspoň ukloniť, ale nechcelo sa mi. Aj tak to bol vlastne iba ďalší zákazník a ja sa svojim zákazníkom nezvyknem klaňať. On si z toho však zjavne nič nerobil, prišiel bližšie a potichu povedal: „Konečne sme sa mohli stretnúť. Ak sa podarí to, čo od vás chcem, obaja tým veľa získame. Ja víťazstvo a vy kopec zlata...“. „Koho mám teda odstrániť?“ spýtal som sa. „Vojsko kráľa Fridricha sa utáborilo dnes večer na našich hraniciach. On sám ich vedie. Je to veľmi dobrý generál a vojaci mu veria. Pozajtra ráno na nich zaútočím. Chcem, aby sa mu v noci predtým stala menšia nehoda. Nemusí byť menšia,“ dodal a natiahol ku mne ruku s veľkým mešcom. „Zatiaľ dvetisíc. Ak sa všetko podarí, bude ďalších 20.000,“ povedal, keď som od neho vzal peniaze. Prikývol som. Všetko, čo som potreboval vedieť, som vedel, preto som sa otočil na odchod. Vtedy kráľ povedal: „Za kráľa a za vlasť“. Už som mu však nevenoval pozornosť. Pche... Že za vlasť. Za zlato predsa. Mňa nezaujíma, či je to nepriateľ, či je to niekto od nás, alebo či je to môj sused. Ak zaplatí, tak idem. Žiadne za vlasť... To je taká pekná výhovorka. Nehlučne som zbehol dolu schodmi, pričom mi náhodou pod záhybmi plášťa zmizol zlatý jeleň, a kým sluha vybehol zo svojej komory, už som sedel na koni a opäť som mokol. Popchol som koňa a zamieril si to priamo k hraniciam.
O 18 HODÍN
Slnko sa skláňalo nad obzor. Červené lúče zalievali údolie podo mnou. Uprostred sa zlatisto leskli početné stany rozložené do tvaru päťuholníka. Západnou stranou údolia, teraz už v tieni, tiekol potok. Okolité briežky boli husto zarastené lesmi. Zoskočil som z koňa. Pričupil som sa a ohmatal pôdu. Ešte bola trošičku vlhká od včerajšieho dažďa, tráva bola svieža, mäkká. Výborné podmienky, bude sa dať pohybovať úplne nehlučne. Pozrel som na horizont. O pol hodinu už bude slnko za kopcom a ja v tábore. Opäť som vysadol do sedla a pomaly sa vybral dole z kopca.
Keď už pomedzi stromy začali presvitať biele plachty stanov, nechal som koňa tam a opatrne pokračoval po svojich. Ako som predpokladal, slnko už zapadlo na tábor padlo šero. Ešte chvíľu počkám, povedal som si, a potom pôjdem na vec... Vyliezol som na strom a pohodlne sa usadil na hrubom konári. Mal som odtiaľ celkom dobrý výhľad a mohol som pozorovať všetko dianie v tábore. Hliadky zapaľovali ohne, strážnici začali chodiť s fakľami. To je celkom fajn, potešil som sa a začal som zliezať zo stromu, lebo fakľa síce ožiari blízke okolie strážnika, ale jej svetlo ho bude oslepovať a tak ma vo väčšej vzdialenosti nezbadá. A to mu bude osudné...
Od hlavy po päty ukrytý v plášti, dokonale splývajúc s temnotou okolo, som sa blížil k najbližším strážam. Prikradol som sa k nim na menej než päť krokov, ale vôbec si ma nevšimli, obaja hľadeli do ohňa a rozprávali sa. Jeden začal nadávať na mizernú večeru, druhý sa pridal a tak tam vášnivo rozoberali možnosti, kto by čo rád práve zjedol, koho stará akú špecialitu robí, a napokon sa zhodli na tom, že po prvej vyhranej bitke ich určite Fridrich odmení takou hostinou, aké bývajú len v kráľovských palácoch.
Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že si dám zahrievacie kolo a podrežem tých dvoch, ale potom som si povedal, že čím menej rozruchu narobím, tým ľahšie aj zdúchnem keď to bude hotovo, a tak som ich väčším oblúkom obišiel a prikrčil sa pri najbližšom zo stanov. Aj zvnútra som počul hlasy. Mohlo tam byť tak pätnásť ľudí tipujem a zhovárali sa dosť hlučne, čo mi tiež vyhovovalo. Poobzeral som sa. Fajn, v tábore by som bol, ale kde je kráľov stan? Povedal som si, že skúsim pohľadať niekde v strede. To sa ľahko vymyslí, ale keďže v tábore sa dalo ťažko orientovať, povedal som si, že ľahšie bude nájsť nejakú hlavnejšiu uličku medzi stanmi. A veru mi to chvíľu aj trvalo, lebo tábor bol dosť veľký a často som sa musel skrývať a čakať, kým sa mi cesta vyprázdni, aby som mohol prejsť.
Tak som po dobrej hodinke ležal v tieni menšieho stanu plného akýchsi tkanín a pozoroval som veľkolepý kráľov stan a množstvo stráží naokolo. Musím povedať, že to nevyzeralo nijako vábne. Bolo ich tam najmenej tridsať, prechádzali sa všade naokolo a zhovárali sa. Rýchlo som si uvedomil, že popri nich prejsť je nemožné. Preto som si vymyslel iný plán. Pozorne som sledoval strážnikov. Aj oni sú len ľudia, raz sa niektorý z nich vzdiali, buď bude hladný, alebo si pôjde odskočiť...
A tak som čakal. Čakal som asi ďalšiu polhodinu, keď vtedy sa jeden vybral uličkou smerom ku mne. Ostal som nehybne ležať. Jeho kroky sa blížili, ale potom začali slabnúť. Nevšimol si ma. Prešiel okolo. Zavesil som sa mu na päty a sledoval som, kam zalezie. Asi štyri stany ďalej zabočil doprava a vošiel dnu. Začul som odtiaľ vravu a smiech, potom štrngotanie pohármi a ďalší smiech. Po chvíli opäť vyšiel a v jednej ruke ešte zvieral kuracie stehno. Nastal čas konať. Krytý stanom som sa postavil a napäto čakal. O chvíľu popri mne prešiel a opäť si ma nevšimol. Nehlučne som vytiahol jednu z dýk. Zhlboka som sa nadýchol a vyskočil. Urobil som dva rýchle skoky a už som bol pri ňom. Ľavou rukou som mu zakryl ústa a pravou som mu podrezal hrdlo. Tlmene zachrčal a už bolo ticho. Rýchlo som sa vrátil do úkrytu aj so svojou korisťou.
Dobre som si úlovok prezrel. Mal na sebe krúžkovú košeľu, kožené nohavice, nejaké iné zbytočnosti a hlavne celkom peknú čiapku s akýmsi čudným erbom na jednej strane. Opatrne som si obliekol jeho košeľu a nohavice, nasadil som si čapicu a do ruky vzal nedojedené stehno. Potom som sa vybral ku kráľovmu stanu, tentoraz však nie skryto a potajomky, ale vykračoval som si stredom uličky. Dôležité bolo nebyť nervózny. Ak neurobím nejakú blbosť, nikto si ma nevšimne, len je dôležité nestratiť nervy. Musel som sa chvíľu sústrediť na to, čo robím, aby som nevyzeral čudne.
Ocitol som sa medzi asi tridsiatimi strážcami, no našťastie mi nikto nevenoval pozornosť. Tváril som sa, že ma čosi na tom kurati veľmi zaujalo a tak som si sadol kúsok od ostatných a jedol. Už som si celkom zvykol na svoje nové maskovanie, keď ma zrazu ktosi chytil za plece. Oblial ma studený pot. Ak ma odhalili, neviem ako, ale ak sa im to podarilo, bol som rozhodnutý nedať sa tak ľahko. Veď v boji s nožom som bol jeden z najlepších v našej profesii a nikto nimi ani nehádzal tak dobre ako ja. Ruka mi intuitívne zaletela k jednému z nožov, šikovne schovanému na lýtku. „Tak čo? Kam si mi to dal?“ opýtal sa ma ten niekto. Vydýchol som si. Ale vzápätí so si uvedomil, že netuším, čo odo mňa chce a pýtať sa ho na to bolo dosť nebezpečné, tak som bol nútený si rýchlo niečo vymyslieť. „No... vieš... nechal som to vo svojom stane. Potrebuješ to hneď, alebo počkáš, kým dojem?“ vysúkal som zo seba ukazujúc na nedojedené kuracie stehno a dúfajúc, že v jeho kontexte to nebude znieť ako úplná kravina. Jeho reakcia ma celkom potešila: „Nevadí, veď si po to skočím. Nebude ti prekážať, ak sa ti pohrabem vo veciach?“ spýtal sa a ja som mu odpovedal akože nech si poslúži. To však znamenalo, že som sa musel poponáhľať so svojou misiou, aby som už bol mimo, keď sa vráti.
Chlapík sa na mňa ešte zaškeril a odišiel. Okej. Ako to urýchliť? Bol som si istý, že aj v stane sú nejakí strážnici a nebude to také ľahké dostať sa dnu, zabiť kráľa a hlavne, dostať sa aj von... Potom som dostal nápad. Ak sa ja nemôžem dostať dnu, vyženiem Fridricha von.
Akoby nič, len tak náhodou som si prisadol k ohňu. Bol som trochu nervózny, lebo oheň mi dobre osvecoval tvár a bál som sa, aby ma niekto nespoznal, tak som si trochu stiahol čiapku do čela a sklonil hlavu. Keďže na kosti už nebolo ani kúska mäsa, hodil som ju do ohňa a tváril sa, že oddychujem. Po chvíli som vzal do ruky konár, čo ležal opodiaľ. Dopoly som ho dal do ohňa, ale dal som pozor, aby dostatočná časť nehorela. O chvíľu sa suché drevo rozhorelo. Vybral som ho z ohňa. Kráľov stan bol iba čosi vyše piatich krokov od ohňa. Musel som ten konár dostať ku stanu dosť rýchlo, aby nezhasol a dosť pomaly, aby si to nikto nevšimol. Nebolo to ľahké. Trochu som znervóznel. Ak sa mi to nepodarí, mám problém. Ten pocit som však dobre poznal. Už veľakrát predtým som sa ocitol v situácii, keď som mohol zomrieť, ak sa mi niečo nepodarí. A naučil som sa tejto úzkosti brániť. Nadýchol som sa a jedným pomalým plynulým pohybom som horiacu haluz vložil pod plátno stanu.
Ten efekt bol veľkolepý. Stan sa chytil v priebehu pár sekúnd. Až som musel na chvíľu uskočiť, keď ma ovanul horúci vzduch planúcich plachiet. Naokolo začali ľudia kričať, nadávať, behať hore-dolu, niekoľkí vbehli dnu a vyťahovali odtiaľ ostatných. Vbehol som i ja. Zvnútra bol stan prepychovo zariadený, uprostred bol stôl, po stenách mapy a nákresy všelijakých lokalít v okolí, bolo tam dosť nábytku, ktorý vyzeral poriadne draho, boli tam kreslá a stoličky. A bol tam aj kráľ a zopár jeho osobných strážcov. Traja sa ho držali úplne na tesno a prerážali mu cestu von. Rýchlo som sa medzi nich pridal a hneď ako sa dalo, natlačil som sa rovno na kráľa. V priebehu pár okamihov sa chytali aj niektoré kusy nábytku plné čohosi, čo už nezistím, čo bolo, ale rozhodne to horelo veľmi dobre. Stan bol plný dymu. V tom zmätku do seba ľudia narážali a mnohí až padali na kolená ubití davom panikáriacich zbrojnošov. Využil som to a zopár dobre umiestnenými ranami lakťom a kopmi na lýtka som zrazil na zem zvyšných troch rytierov tesne sprevádzajúcich kráľa. Nikto si to ani nevšimol a oni zanikli v mase mihajúcich sa postáv. Sám som panovníka chytil za rameno a rýchlo sme bežali von.
Presne v tom okamihu sa stalo čosi zvláštne. Zrazu som mal pocit, že ho nechcem zabiť. Načo, pomyslel som si. Načo by som ho zabíjal? Veľmi rýchlo som si vybavil pocit pri svojej prvej nájomnej vražde. Bola to zmes hnusu, odporu a strachu. Bál som sa samozrejme, a tiež sa mi videlo obludné to, čo som sa chystal vykonať. Cítil som sa hrozne, až kým... Až kým som sa premohol a urobil to. Potom už ostal len strach. Vtedy som zavrel oči. Ale medzičasom som si zvykol. Človek si zvykne na všeličo. Už som mal za sebou toľko akcií, že som už pri tom nič necítil. Moje vnútro už bolo úplne prázdne. Až teraz...
Teraz som mal opäť taký nepríjemný pocit, že idem urobiť niečo obludné. Ale robím to za vlasť, povedal som si. Nepomáhalo to však. Veľmi dobre som vedel, že to za vlasť nerobím. Ale potom som dostal iný nápad. Ak zabijem toho muža vedľa mňa, oslabím nepriateľské vojsko, ráno ich naše vojsko porazí a možno tým zachránim mnoho životov, ktoré by vyhasli v boji, ak by sa odohrala vyrovnaná bitka, alebo sa Fridrichovi podarilo dostať na naše územie... Áno. Robím dobrú, správnu vec, pomyslel som si a už som viac neuvažoval. Vytiahol som dýku a štyri rýchle bodnutia do srdca ukončili život monarchu v mojom náručí. Jeho telo sa na mňa bezvládne navážilo. Bežal som ďalej, ako keby sa nič nestalo, mŕtveho kráľa som niesol pri sebe. Vedel som, že sa nemôžem veľmi vzdialiť, tak po pár skokoch som kráľa položil na zem a sklonil sa k nemu. Z rán mu tiekla krv takým prúdom, že aj pri letmom pohľade to vyzeralo desivo. Nádherne zdobená vesta šitá zlatými niťami sa pozvoľna farbila na červeno. Nechcel som sa mu pozrieť na tvár, ale nemohol som si pomôcť. Čosi ma nútilo tak urobiť. Bol to nepríjemný pohľad. Oči mal vypúlené, zreničky zúžené. Pery mal stuhnuté a jazyk bezvládny trčal von. Červené svetlo spoza mňa ho mihotavo osvetľovalo a v neprítomných očiach sa odrážali siluety pobehujúcich ľudí. Chvíľu som naň hľadel a čosi vo mne rástlo. Čosi spočiatku nepomenovateľné, no silné. Rýchlo som si však uvedomil, že je to odpor. Strašný odpor. Ale nie odpor k tej mŕtvole, čo mi ležala pri nohách, ale k sebe, k skutku, ktorý som vykonal. Po prvý raz po veľmi dlhom čase som pocítil výčitky svedomia.
Zrazu ma však krik naokolo prebral a urýchlene som sa vrátil do reality. Okolo stále pobehovali ľudia, ale teraz už niektorí bežali aj mojím smerom. Nemalo zmysel zotrvávať pri mŕtvole. Čo som mal urobiť som urobil, teraz bolo treba ujsť. Možno bolo aj lepšie riešenie, nejaké inteligentné, ale ja som bol zrazu v takom strese, že som už nerozmýšľal. Vyšprintoval som. Dodnes neviem prečo sa nikto nepustil ma prenasledovať, možno si dosť rýchlo neuvedomili, čo som spravil, ale pamätám sa už len na to, že po chvíli behu, strašného behu, behu o život som bol medzi stromami, nasadol som na koňa a ušiel.
„A potom? Čo bolo potom, starý otec?“ „Potom som dostal svoje sľúbené zlato,“ odpovedal som a upil som si čaju. „Dostal som ho a postavil som tento dom, kúpil naše pozemky, nechal som tvojho otca a jeho brata vyučiť na najlepších školách v krajine a... ,“ chvíľu som zaváhal, „a už nikdy v živote som nijakú objednávku neprijal. Utiahol som sa sem, nikto ma tu nepoznal a pokúsil som sa začať život odznova. Ale nie na všetko sa dá zabudnúť. Ešte dodnes mám na povale niekde tú krúžkovú košeľu. Je celá od krvi. Veľakrát som uvažoval, že ju zničím. Zničím posledný dôkaz o svojej minulosti. Ale vždy ma premohol pocit, že vtedy, čokoľvek som robil, bol som niekým. Bol som najlepším nájomným vrahom v krajine, inak by som tou úlohou nebol poverený. A teraz som čo? Bezvýznamný človek. Mám síce peniaze a veľký dom, ale načo mi sú? Nikto si na mňa už ani nespomenie, nerozprávajú sa o mne po nociach v krčmách príbehy, ľudia si nešepkajú historky o temnom nočnom lovcovi, pred ktorým nik nie je bezpečný. Nikomu nechýbam, nikto ma nepotrebuje. Nie som už ničím výnimočný. Som nikto.“ „Nie,“ povedal vnúčik. „Si môj jediný a najlepší starý otec akého mám.“ Objal ma.
Na druhý deň som to brnenie hodil do ohňa kováčskej pece v dielni a nikdy viac som už nad minulosťou neuvažoval. Čo sa stalo sa už nezmení, ale ja sa zmeniť ešte môžem. A odteraz sa pokúsim všetko napraviť. Budem svojmu vnúčikovi najlepším starým otcom na svete.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
fluptak
27. 1.januára 2013 10:20
paráda.......nechceš sa náhodou stať spisovateľom???
2
Tú pasáž, kde hovorí, že je jedno, nech je to hoci aj sused, som musela čítať tvojim hlasom
A pri modro-zlatom erbe s levom som si spomenula na:
Tú pasáž, kde hovorí, že je jedno, nech je to hoci aj sused, som musela čítať tvojim hlasom
A pri modro-zlatom erbe s levom som si spomenula na:
5
no tak toto je už trochu staršie, som to našiel napísané ešte z gympla... ale ak sa mi teraz nepodarí dokončiť školu, tak pouvažujem aj nad písaním, je to celkom fun
A čo sa týka toho leva, mal som na mysli skôr niečo takéto:
A čo sa týka toho leva, mal som na mysli skôr niečo takéto:
6
"ak sa mi teraz nepodarí dokončiť školu"
fakt by si mal písať, vieš pobaviť
fakt by si mal písať, vieš pobaviť
7
Hehe, aby si sa potom nečudovala keď budem v lete na promóciách už po druhý krát len ako pozorovateľ a fotograf
8
ako príbeh a celok fajn, ale kopa detailov, ktoré by to chcelo doplniť / vymazať / zmeniť, aby to pôsobilo hodnovernejšie
9
dobre to bolo, len sa mi nezdalo, ako sa tak nahle a z nicoho nic zmenil a sekol s tym vsetkym
Napíš svoj komentár