"Odmieta jesť. budeme ju musieť dať do špeciálneho stravovacieho programu."
"To nemyslíte vážne. Ďalšie peniaze. Len peniaze, peniaze a peniaze. ale žiadne výsledky! Myslíte si že tie peniaze seriem?!"
"Prosím vás ukľuďnite sa. Toto naozaj nemá zmysel."
"Ale má to zmysel . Protestujem proti vám! Nie, rovno vás prepúšťam. Tak."
"nemôžete ma prepustiť."
"Ale môžem. poznám vysoko postavených ľudí. A svoju dcéru vezmem preč. Hoci aj do švajčiarska, hocikde je lepšie ako tu!"
20 kíl. Stále je to málo. nie dosť. brucho už síce má rovné a rebrá jej poriadne vytŕčajú ale ruky a stehná sú až príliš mäsité.
Nikto nechápe prečo to robí. Len ona to vie. je to jej malé tajomstvo. A Michal? Ten sa len nešťastne usmieva a nosí jej jedlo. myslí si že jej nechutí to čo jej dávajú. Tak jej nosí čokolády, koláče a iné sladkosti. Vždy príde, nervózne jej strčí do vyziabnutých rúk jedlo a jemne ju pohladí po líci. Ona zakaždým privrie oči. Na chvíľu sa "prebudí zo sna" a potom si znova spomenie Naňho a znova "zaspí".
Dnes za ňou prišla žena v obtiahnutej sukni a muž s okuliarmi ako popolníky.Povedali že ide preč. Nechcela. Trochu sa nahnevala na nich a oni ju zviazali do zvieracej kazajky. Teraz je sama v izbe. Už nemá veľa času. Musí sa správať pokojne aby jej dali dole kazajku. a potom hneď pôjde preč. Cez okno na záchode.
Ale čo s tou zvieracou kazajkou?
Stále má kazajku a ešte stále do nej tlačia jedlo. Oni nevedia že ona nemôže jesť. Inak neutečie z budovy bez okien. A on ju potom bude čkať márne na chodníku uprostred ulice.
Michal sa celé hodiny bez prestania opiera o rám jej dverí a smutne na ňu pozerá. Nepovie pri tom ani slovko.
Rozviazal ju. Neviem prečo. Len sa zrazu odlepil od zárubne jej dverí a dal jej dole kazajku. Rukou jej zašiel do vlasov. Pritiahol si ju bližšie a druhou rukou ju objal okolo pása. Bola tak strašne chudá. Pomaly sa k nej naklonil a pobozkal ju. Bozk mu opätovala. pritisli sa k sebe ako keby potrebovali nasať silu pre život jeden od druhého.
Hlavou jej prebleskla myšlienka. Michal je On. A ona je tá čo naňho čaká.
Musia utiecť spolu.
Zaviedla ho do kabínky s oknom. Postavila sa na záchod a otvorila to malé okienko.
Michal nechcel ísť. Prečo?
Rukou jej naznačil že na ňu počká. Presne tu, kým sa nevráti. On nechápe. Ona sa predsa nechce vrátiť. Utečie po tom aby to nebolo nápadné. aby nebolo veľa problémov. Aby neprišli na ich únikový východ.
Vonku nikto nebol. Veď ako by mohol byť? On-Michal sú-je vo vnútri budovy bez okien. Načo išla preč? Čo bude bez neho-Michala robiť?
Obzrela sa. o dve ulice Ďalej je park. Ten park z jej sna. Nohy ju tam viedli sami aj keď jej myseľ nechcela. Už to nebola tá posadnutosť ako predtým. Skôr fyzická potreba. ako keď narkoman nechce drogovať ale jeho telo tú drogu potrebuje pre život. Je to späť? Už nebude bez drogy? Jedno jej ja sa zúfalo bránilo a myšlienkami sa upínalo na Michala a to druhé ju chladne a bezcitne viedlo do parku.
A vtedy ho zbadala. Jeho ruka na blondínkinom zadku. Na lavičke sa bozkávali a objímali. Michal nie je On. On je vradsa v parku z jej sna. Ale v jej sne nebola blondínka.
Len tak tam stojí v pyžame a papučiach a nikto ju nevidí. Prečo? Veď je dosť nápadná. Preto lebo ona nikoho nevidí. Pardon, nevidela. Teraz už vidí. Musí ísť späť k Michalovi. Okamžite. On vstal a aj s blondínkou odišli. cestou prešlo okolo nej a On sa na ňu prvý krát pozrel. A to ju priklincovalo na mieste.
Len tam stála v parku a pyžame a sama.
Časť z nej chcela ísť späť k Michalovi a tá druhá zase k lavičke a pohladkať drevo kde sedel. Cítiť zvyšné teplo na nej po Ňom.
Vyhrala tá druhá. Tá ktorá závisela na Ňom. Prišla k lavičke a sadla si na ňu. Presne tam kde sedel.
Vo vzduchu sa medzi padajúce listy jesene vmiesili vločky. Vzduch sa prudko ochladil a jej dych sa začal zrážať so pary. Prešla ňou triaška. Potom druhý a tretí krát. Už to prestala počítať. Celá sa neprestajne chvela. Chvela ísť k Michalovi. Ukryť sa v jeho náručí a zaboriť ruky do jeho hustých vlasov. Ale aj tak tam ďalej sedela ako priklincovaná. Sedela tam kde sedel on.
Bola strašne unavená. Hlava jej padla na bok. Nakoniec si celá ľahla na lavičku. Privrela oči. Tma jej z hlavy vyhnala všetky myšlienky, pocity. Pocity a myšlienky na Michala. Ostala už iba myšlienka Naňho. Príde po ňu. Konečne si ju všimol. teraz vie. Teraz príde. Oči sa jej tuho zavreli a telo ochablo. Sneh na ňu ďalej padal až vytvoril snehovú prikrývku.
Čakala Naňho do posledného dychu. Ale on neprišiel.
Michal hodiny a hodiny stál kým neprišla sestrička s krikom a neodviedla ho preč.
Keď sa vyšetrovatelia postavili pred neho a nespýtali sa na ňu. Tak dlho nerozprával. Skoro to zabudol. Okrem slov z jeho úst sa z jeho očí spustili slzy. Rozprával. Všetko až po okienko na záchode. zvyšok si ošetrovatelia domysleli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár