V stredu mi prišla smska od priateľa „Zlato? Demitra vraj zomrel pri havárii lietadla, ide to vo všetkých novinách. Neviem či vieš, ktorý to je.“ A naozaj, nevedela som veľmi. Hokej nesledujem vôbec a preto sa niet čomu diviť. Pomyslela som si však len to, že takéto veci sa stávajú na dennom poriadku – hávárie, katastrofy, vraždy a kadečo iné. Že je to len mediálne známy človek a preto sa to bude dlho pretriasať. Bolo mi to aj tak ľúto...ale čo sa stalo už sa neodstane. To bol spočiatku môj názor...o dva dni neskôr prišiel za mnou priateľ, či nepôjdeme zapáliť sviečky pred štadión. Plagát Demitru nalepeného na stene vo mne vyvolával smútok. Kládla som si v duchu otázky prečo je to tak a ako musí cítiť jeho rodina. Zapálili sme sviečky chvíľu sme postáli a v priateľových očiach som videla slzy. Nevedela som, že ho to až tak zobralo. Keď zbadal, že ho pozorujem otočil sa a smeroval k nášmu autu. Oprel sa oňho a začal plakať. Nie obyčajne..neboli to dve slzičky..bolo to srdcervúci plač. Prišla som k nemu a objala som ho strašne silno. Niekedy je objatie viac, ako utešujúce slovo..Takto som ho objímala a hladkala ešte pol hodinu, stáli sme pri aute a jemu sa kotúľali slzy. Veľmi ma to zobralo a ranilo. Vidieť jeho plakať. Tlačila som v sebe slzy. Nechcela som vzlykať aj ja, chcela som byť silná. Vtedy som si uvedomila ako to je naozaj...že Demitra nebol hocikto. Bol výnimočný a pre mnohých ľudí veľa znamenal..a teraz už aj pre mňa...no škoda, že až tak neskoro. Česť jeho pamiatke...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
acvd43xa7w
13. 9.sept. 2011 15:29
konecne zmysluplny blog o nom..
Napíš svoj komentár