Do 16:00 je ešte ďaleko. To je doba, kedy si spakujem veci z pracovného stola a poberiem sa domov. Teda aspoň dúfam, pretože spomínaná excelovská tabuľka sa sama nezanalyzuje a to znamená, že tu s ňou možno budem tráviť aj noc.
Mňa ale nejaká tabuľka veruže nerozhádže. Voľba pracovnej náplne teda padla na Facebook, čo iné mi na zabitie času ostávalo... Ten som mal očekovaný asi tak za pol hodinu. Ochota písať si so mnou sa prejavila iba u mojej malej 7 ročnej sestry, ktorá si užíva prázdninové nič nerobenie v rodičovskom dome. Na Facebooku som teda neuspel a zapnúť si v kancelárii Need for Speed som predsa len považoval za veľkú drzosť. Nezostávalo mi nič iné, iba prezrieť neprečítané maily. Zopár som ich rovno preposlal svojej sekretárke Lucii.
"Lucia, preposlal som ti nejaké maily, väčšinou od Frývalda a nejaké CV-čka na preriedenie."
"OK, v pohode, pozriem sa na to. Vidím, že dnes prekypuješ aktivitou" sarkasticky a s úsmevom poznamenala. S Luciou si tykám. Jednak preto, lebo je v podobnom veku ako ja a aj preto, lebo sa nepotrebujem hrať na žiadneho povýšeneckého pajáca, ktorý si vykaním dokazuje svoje postavenie. Naše pracovné vzťahy sú tak otvorenejšie a priateľskejšie nehovoriac o tom, že pri odbúranej odmeranosti je tu väčšia šanca, že niekedy skončí u mňa v posteli. A v tom momente by mi vykanie pripadalo naozaj blbé.
Pustil som sa teda do neprečítaných mailov. Ani som nestihol všetky preklikať a už mi v schránke svietil ďalší. Tento bol z vedľajšej kancelárie, od môjho spoločníka vo firme, Joža. V nadpise správy stálo "SÚRNE! OKAMŽITE PRÍĎ KU MNE!!!" Hneď som vedel, že ide o nejakú hovädinu typu ako sa nevie rozhodnúť ktorý nábytok si má do svojho bytu kúpiť, alebo v lepšom prípade mi chce prerozprávať príbeh, ako včera večer pretiahol nejakú micku na diskotéke. Keby to bolo naozaj súrne, prekonal by svoju lenivosť a zdvihol by aspoň telefón, keď už nie svoju lenivú riť zo stoličky. Keďže aspoň v tomto nie som ako on a fakt som sa potreboval dostať od pracovného stola, nech už je dôvod akokoľvek stupídny, zašiel som do jeho kancelárie. Pozdravil som jeho sekretárku Aďu, ktorej to dnes opäť seklo a vošiel bez zaklopania dnu.
"No čo je také súrne, že to nestálo za prejdenia pár krokov do môjho kanclu a ani za zdvihnutie telefónu?" opýtal som sa otrávene.
"Ty dnes zjavne trpíš neprekonateľným odporom k práci, že?" snažil sa zažartovať Jožo a pokračoval: "Nebudem to zbytočne naťahovať a prosím ťa neprerušuj ma, chcem na konci od teba počuť iba jasné áno, alebo nie. Ak si pamätáš, ešte v marci som objednal all-inclusive dovolenku na 12 dní na Krétu. Keďže sa mi podarilo predvčerom sa rozísť s Miladou a tá mrcha nechce na dovolenku pustiť ani naše deti mám tri voľné miesta. Prvé ako najlepšiemu kamarátovi ponúkam tebe. Nenechám to prepadnúť a aspoň vypadneme z reality. O firmu sa neboj, to som zariadil, dohliadne na to môj otec. Berieš, alebo nie?"
"Beriem" vyšlo zo mňa po rekordnom, asi pätnásť sekundovom váhaní.
"Super! Tu máš svoju letenku, letí nám to o desiatej ráno, na letisku treba byť dve hodiny pred odletom. Idem volať do cestovky a nahlásiť zmenu mien cestujúcich. A neviem ako ty, ale ja tu zajtra nebudem." zahlásil Jožo popri vydychovaní cigaretového dymu úplne pokojne, akoby sme sa bavili o tom, kam pôjdeme na obed.
Na otočku som sa otočil ešte vo svojej kancelárii, schmatol som oblek a kľúče od auta. "Lucia, odchádzam a prídem až tridsiateho, akosi drasticky sa mi zmenili plány. Ak sa nemýlim, je tam iba schôdzka so Santorovou v utorok, tak jej prosím daj vedieť, že som musel odcestovať. Dík." Lucia iba odzdravila a na nič sa nepýtala. Za tie necelé dva roky si už asi na podobné veci zvykla. Vybehol som na parkovisko, sadol som do auta a začal som sa celý triasť.
Bezcieľne som sa asi dve hodiny vozil po meste a premýšľal. Nepremýšľal som o tom, či som spravil správne rozhodnutie, to ma, neviem prečo, netrápilo. Premýšľal som nad tým, prečo som to vlastne spravil a čo poviem doma mojej Peťke. Vyhovoriť sa na týždňovú pracovnú cestu som sa veľmi nechcel. Aj tak by prekukla, že klamem a taký chrapúň predsa nie som, čo vyznie v tejto situácii dosť ironicky.
Za tie dve hodiny som vlastne na nič neprišiel. Prišiel som domov a bez väčšieho otáľania som sa snažil to uhrať aspoň na polovičnú pravdu. "Miláčik, asi ma zabiješ, ale Jožo mi dnes ponúkol dovolenku na Kréte, odlietame v piatok. Vieš, mal to objednané pre neho s Miladou a nechce aby to prepadlo. No a vyzerá dosť biedne, tak sa na neho nechcem vysrať. A mne by sa tiež zišlo na chvíľu vypadnúť z reality." Keďže som pridal k tomu aj zjavne presvedčivý znudený a smutný tón, ktorý zjavne zabral, tak z mojej milovanej vyšlo iba: "No, mohol si mi to dať vedieť trochu skôr, ale čo už s tebou. Viem, že máš toho dosť a oddych by sa ti zišiel. Ale sľúb mi, že si to v auguste alebo v septembri vynahradíme a vyrazíme niekam na dovolenku." Keďže to povedala celkom milým tónom a zaklincovala to jej neskutočne krásnym úsmevom a bozkom, tak som nemal až taký zlý pocit.
Keďže som vedel, že dnes zaspím asi ťažko, tak som si na podporu spánku šupol tri plechovkové Starobrná, ktoré tvoria moju stálu rezervu v chladničke. Tentokrát však nezabrali a tak som zaspal až nadránom, čo mi bolo šum a fuk, keďže na druhý deň som do práce už nešiel a na dovolenku sa baliť nepotrebujem - ako správnemu mámvpičistovi mi stačia dvoje nohavice, štyri tričká, osuška a opaľovací krém.
Budík mi teda zazvonil až v piatok o šiestej. Peťka už bola hore, konverzácia bola normálna, zdá sa, že sa s tým zmierila. Po rýchlej sprche a ešte rýchlejších raňajkách ma odviezla pred letiskovú halu. Keďže musela ísť do práce tak sme sa rozlúčili a ja som sa pobral dnu. Po chvíli som našiel Joža aj s našimi ďalšími dvoma cestujúcimi o ktorých som doteraz netušil. Tašku som ledva udržal v rukách, namiesto nich mi takmer na zem padla aspoň sánka. Už som od Joža zažil kadejaké úlety, ale týmto ma zabil. Našu dovolenkovú štvoricu dopĺňali Lucia a Aďa - naše sekretárky. S Jožom sme si vymenili iba potmehútske úškrny, ktoré by som v internetovej terminológii opísal stručne: "LOL!". Dievčence som pozdravil ironickým pozdravom, že ako sa môžu takto flákať a šli sme si ešte sadnúť na kávu. Prácou sme sa už samozrejme nezaoberali, od odľahčenie konverzácie sa snažil hlavne Jožo, ale napätie bolo cítiť až do nástupu do lietadla. To, že by som mal teoretický zálusk na Luciu Jožo vedel už dlhšie, dnes som sa ja s prekvapením dovtípil to, že partiu zjavne netrhá ani on a v jeho hľadáčiku je Aďa.
V lietadle sme sedeli čiastočne rozsadení, presne podľa mojich očakávaní - ja s Luciou a Jožo s Aďou.
Po prílete som hneď písal domov Peťke: "Ahoj laska, dosli sme uspešne, je 32 stupnov v tieni, len skoda, ze tien nikde nie je Ked sa ubytujeme tak ti zavolam. Milujem ta "
Jediné moje šťastie, že cez SMS nevidno a nedá sa vycítiť, ako som pri odosielaní správ Luciu držal za ruku a že som si za celú dovolenku nepomýlil MMS-ku z pláže s fotkou, na ktorej bola v mojej posteli vyzlečená...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár