Ak by som chcel vstať skôr, mohol som si kľudne nastaviť budík, ale tá vreštiaca vec s opakujúcou sa melódiou patrí od októbra do júna medzi mojich úhlavných nepriateľov a tak tentokrát zostal vypnutý.
Dôvod prespania raňajok, obeda a návštevy u doktorky bol jednoduchý - predchádzajúci pohľad na hodinky v momente, keď som si otváral dvere na dome ma utvrdil v tom, že slušní ľudia sa budú pomaly poberať do práce. Medzi tých patrí aj moja mama a tak som si povedal, že sprchu si nechám na ráno (to, ktoré pre mňa bolo poobede)a vyhnem sa riziku niekoľkominútového monológu o mojich nočných excesoch. Tentokrát som výnimočne iba prehodil nohavice a tričko cez stoličku, na notebooku si navolil hudbu na lepší spánok, z ktorej som si užil asi tak desať minút a bez tradičného rozmýšľania som zaspal...
Po "rannom" prebudení a zistení, že som sa opäť nezobudil vedľa niekoho, na koho by bol pohľad oveľa krajší, ako ten do zrkadla a že okamihy, ktoré som mal pred pár chviľami pred očami bol len sen som si s povzdychom zanadával a vybral sa spáchať "rannú" hygienu. Nasledovali raňajky, ktoré už tradične neboli tvorené maslovou nátierkou, alebo cereálnymi vločkami. Ako správny človek, ktorý má hovno na práci som z chladničky vytiahol Red Bull, vrátil sa do izby, opäť našteloval playlist na notebooku. Už len natiahnuť si nohavice, natiahnuť seba na lehátko na terase, kde pražilo slnko, ktoré som pri návrate domov videl vychádzať, vytiahnuť z vrecka cigarety a raňajky mám hotové.
"Nazdar ty starý notorik, nespi už!" - snažil som sa cez telefón povzbudiť kamaráta, ktorého som musel po deviatich fernetoch odniesť domov. Môj pokus o žart sa však nestretol s pochopením a odpoveď "Tak ty sa mi ani neukazuj na oči, vstával som na siedmu do roboty a na tú klávesnicu ešte teraz nevidím" mi zabránila spomenúť, že ja som práve vstal. Nechcel som Mareka naštvať ešte viac, ak sa to vôbec ešte dalo.
Dal som si ešte duplu - druhú marlborku a pustil som sa do riešenia dvoch záhad dnešného dňa. Prvou bolo, kde som sa zase asi tak strieskal, keďže na pravú nohu som akosi nemohol dostupiť. Druhá, nevysvetliteônejšou záhadou bol lístoček s telefónnym čislom v mojej peňaženke. Keďže som mal okno ako výkladná skriňa, rozhodol som sa najprv riešiť druhú záhadu jednoduchým zavolaním na dané číslo, keďže zisťovanie, kde som si dokaličil nohu bude náročnejšie, nakoľko si ani nepamätám koho som ešte v ten večer stretol a kde všade som účinkoval.
"Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné, voľbu opakujte neskôr prosím."
Tak objasnenosť dnešných záhad klesla razom z 50% na nulu. Tak teda nič, po kontrole mailov a zistení, že dnes, aj keď som pol dňa prespal, sa budem pravdepodobne nudiť a bojovať s hukotom v hlave som sa rozhodol vyraziť do ulíc. Posledný pohľad na obrazovku monitora, kde sa na mňa usmieva Peťka, dievča, ktoré som nevidel už roky a je to asi najkrajšia spomienka na moju strednú školu.
V stánku si kupujem dva balíky cigariet, prechádzam okolo svojho auta, ktoré dnes musím nechať na pokoji, kvôli prítomnosti zbytkového alkoholu a smerujem do svojej baru na "rannú" kávu o 15:40.
Vonku je krásne. Nemám na mysli páliace slnko, ktoré neprospieva môjmu poopičnému stavu, ale o tých slečnách v krátkych sukniach, za ktorými sa nestíham obzerať. Akoby povedal Marek: "Zmačkovieva sa."
Len čo som vošiel do baru, starý známy čašník ma privítal hurónskym smiechom. Vetu "Ty si ale kus hoväda" som po minulej noci očakával, takže ma nezaskočila.
"Ty si včera robil, že? Dokedy sme tu boli? Bol tu aj Dušan? Alebo Mišo? Koľko sme toho asi stiahli?" zahrnul som ho otázkami.
"Dušan ani Mišo tu neboli, bol si tu s Marekom, ak si ani to nepamätáš a potom prišla nachvíľu Vlaďa. Spočiatku si hral poker, potom ste už iba bohapusto chľastali..."
"Čože?! Hrali sme poker? Ja som tu mal notebook?" neveriacky som sa pýtal.
"Tak ty si musel včera dobre dopadnúť, keď si ani nepamätáš, že si tu bol s notebookom a hral si poker." Uff, to ma teda zaskočilo, pretože väčšinou mám v sebe aspoň toľko zodpovednosti, že sa nevláčim cez celé mesto s notebookom, pretože pri mojom šťastí by som ho niekde stratil. Od čašníka som sa dozvedel, že Mareka som bol odkopnúť domov približne okolo pol tretej, potom som sa vrátil na kapurkový fernet a po dlhom prehováraní sa ma po tretej hodine rannej konečne zbavil. To je dosť prúser, keďže domov som dorazil o pol šiestej, k mojím záhadam sa vštiepila otázka, ktorá mala za úlohu zistiť kde v riti som flákal dve a pol hodiny v skorých ranných hodinách. Rozhodol som sa zavolať Majovi, mojej poslednej potencionálnej obeti na ranné vymetanie barov. Pri prezeraní telefónneho zoznamu som narazil na posledné volané číslo - to bolo to z lístočka, ktorý som si "ráno" našiel v peňaženka.
"Nevieš náhodou, koho je to číslo?" zvedavo, ale bez očakávania pozitívnej odpovede som sa opýtal čašníka za barom.
"Ukáž to sem. Hm, to asi nepoznám." Pokus o vytočenie čísla z jeho mobilu bol márny - v jeho kontaktoch sa to číslo nenachádzalo a stále sa ozývalo staré známe a hlavne otrepané "Číslo, ktoré voláte..." Zaplatil som "rannú" kávu poslednými mincami, ktoré mi zostali zo včerajších 30€, s ktorými som odchádzal z domu. Zmierený s tým, nočné záhady nevyriešim a držiac sa motta "Čo si nepamätám, to sa nestalo" som sa pobral naspäť domov v nádeji, že izba sa snáď už od toho alkoholického oparu vyvetrala.
Vystrel som sa na posteli, pustil som si asi miliónty krát záznam koncertu Guano Apes a hľadel som len tak do blba. Po pár minútach mi zazvonila SMS-ka. Príjemca písal z neznámeho čísla. Teda nie až tak z neznámeho. Z nájdeného papierika som si pamätal posledné trojčíslie 557 a to sedelo...
"Ahoj, bola som v robote a vybil sa mi mobil, tak som si az teraz od teba nasla zmeskany hovor. Vdaka za super ranny rozhovor v bare a odprevadenie domov. Dufam, ze si to este niekedy zopakujeme. Tvoja Peta z tvojho pozadia na monitore :o) "
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár