Bolo to ráno ako každé. Pokojne som si spal, kým mi nezazvonil budík. Pokúšal som sa ho nájsť a vypnúť, aby som si ešte trochu zdriemol. No márne. Kým som ho našiel, bol som už hore. Z môjho spánku neostalo nič. Pomaly som vstal, umyl sa, obliekol a naraňajkoval.
Bol som tak unavený, že som ani nevnímal čas, až kým... ,, Miro, haloo!! Preber sa. Počuješ? Zmeškáš autobus.“ vykrikovala mama po mojom niekoľkominútovom ignorovaní. Pozrel som sa na hodinky. „To je už toľko? Sakra, ja to nestíham. To si nemohla povedať skôr?“ rozčuľujem sa. Rýchlo beriem tašku a utekám na autobus.
Len tak tak dobehnem k zastávke, keď vtom sa autobus začne hýbať. Dočerta. Nadávam si v duchu. Čo budem teraz robiť? Vtom autobus zastane a ja sa rýchlo rozbehnem k nemu. Vojdem dnu a šofér mi vraví: „Ešte šťastie, že som si ťa všimol. Inak by si musel ísť pešo.“ s úsmevom prikyvujem a sadám si na voľné miesto. Nasadzujem slúchadla a púšťam si hudbu. Zrazu mi prišla SMS od frajerky. Otvoril som a čítal: „ROBILA SOM SI TEST. BUDEŠ OCKOM...“ prečítal som si to znovu. Čože? To je snáď vtip? „MYSLÍŠ TO VÁŽNE? ISTO SA NEMÝLIŠ?“ o pár minút neskôr mi prišla správa s fotkou, na ktorej bol tehotenský test. Prestal som dýchať. Čo teraz? Čo budeme robiť?
Keď som vystúpil čakal ma Erik. Išli sme spolu do Tesca, lebo ako naschvál som si zabudol desiatu. Rozhodol som sa, že si niečo kúpim. Vybral som peňaženku a pozrel som koľko mám pri sebe peňazí. Zostal som zarazený. Peňaženka bola prázdna. Krásne sa mi začal deň, pomyslel som si.
„Erik, máš požičať 1€?“ opýtal som sa.
„Hej mám. Prečo?“ ani nepočkal na moju odpoveď a hneď mi ho podával.
„Dnes mám zlý deň.“ odpovedal som mu.
Kúpil som si jedlo a išli sme do školy. Stále mi to vŕtalo v hlave. Nemohol som sa sústrediť na nič iné. Dočerta pokašľal som to.
„Ty dnes asi neprehovoríš. Zas máš stavy?“ opýtal sa Tomáš.
„Daj pokoj.“
„Dobre, dobre. Chcel som sa len spýtať na štvorkolku.“ nereagoval som. Chcel som aby tento deň už skončil.
Konečne skončila posledná hodina. Frajerka ma čakala pred školou.
„Ahoj.“ povedal som.
„Ahoj.“ odpovedala.
„Čo sa tak smeješ? Je tu niečo smiešne?“ bolo mi to divné, že po takejto správe sa môže smiať.
„Prepáč. Ale ja sa už nemôžem pozerať nato ako sa tváriš. Nezabi ma prosím. Len som chcela aby si vedel, že... noo.. 1. Apríl.“

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár