Tak ako každé ráno keď z autobusu vystúpila, zamierila k maličkej pekárni. Vyzeralo to ako malý rodinný podnik ale bola tam len nejaká tretia cenová, kam zvážali pečivo z troch miest. Pečivo bolo stále čerstvé ale dojem z prostredia robil svoje. A na pohľad to teda nevyzeralo vôbec vábne.
Deň sa mohol začať. S papierovou taškou s pečivom vyrazila od stanice smerom do práce. Nebolo to ďaleko. Stačilo to na to aby stihla dojesť čo si nakúpila. Zakaždým keď prechádzala popod okná budovy kde pracovala, stretávala človeka, ktorý sa staral o vzhľad okolia. Ak bola jar alebo leto, zalieval trávnik, strihal stromy alebo zbieral odpadky od neporiadných ľudí. Na jeseň hrabal lístie a v zime s veľkou lopatou zhŕňal sneh z chodníkov. Bol to gentleman akých svet už v tejto dobe neprodukoval.
Chvíľku ostala stáť na mieste pred vchodom. Prvý krát sa zastavila a sledovala pána ako s pokojom v duši odvádza svoju prácu. Pán si ju všimol. Pristúpil k nej so slovami: "Dobre ráno mladá pani, ako na Vás pozerám uvedomujem si, že táto chvíľa sa už nikdy nezopakuje." Tvárou jej prebehol úsmev, zvraštila sa koža na čele a kútiky sa natiahli do široka. "Kiežby som mala viac času, možno zajtra .." a pokračovala cez recepciu ďalej.
Deň v práci zbehol ako každý všedný, pracovný deň. Tí istí kolegovia, tie isté problémy. Až si miestami šomrala popod nos, že snáď tu nezostane do konca života. Mrzelo by ju to. Mala veľké plány. Chcela spoznávať svet, nových ľudí. Chcela odísť z tejto konzumnej spoločnosti a často snívala o tom, že bude niekde pásť ovce alebo len nezištne pomáhať v najopustenejšej časti Afriky.
Po ceste domov premýšľala nad obedom. Ako by sa dal vylepšiť a skúsiť navrhnúť nejaké novinky, fádnosť ju ničila zvnútra. Už, už križovala cestu a s mobilom v ruke hľadala pesničku, ktorú by si mohla pustiť. Pop nie, rock nie, jazz nie.
S nepríjemným pocitom zdvihla hlavu .. neskoro.
Z poza rohu nebolo vidno jej čierny kabát, ktorý jej halil postavu až pod kolená, nebola vidieť ani jej tmavohnedá kabela. Svietil iba rozsvietený mobil, ktorý ležal opodiaľ s rozsypaným sklom na displeji a vzduchom sa vznášala zvláštne smutná a mrzutá atmosféra, ktorú nie je možné slovami opísať.
Preč sú odkazy rodičov o správnej výchove, kamarátske pozdravy, tie isté debaty na fajčiarskej prestávke a plány vedúce za hranice štátu. Preč je súcit s chorými ľuďmi, nervozita z nedokončenej práce a dlhé rady v obchodoch. Všetko to zbytočné a potrebné v zlomku sekundy pominulo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
v mihu oka sa všetko zmení...
všetko je márnosť nad márnosť a zas len márnosť