Ďalší NEšťastný koniec

Vtedy, keď sa jej život točil rýchlejšie a srdce prestávalo tĺcť (piesok sa lial a voda sypala), doniesol jej istý mladý muž (budeme ho volať Rudolf ) drobnú knižôčku. Volala sa „Želám ti pekný deň“. Vzala si ju do dlaní. Na intráku sa hodila na posteľ. Dlho si potichu opakovala, že nie je možné, že sa zaľúbila. Tak ľahko... V hlave si už vymaľovala najkrajšie romantické miesta, dokonalé dni, bielobu nežností a vôňu praskajúceho dreva v kozube.


Avšak, zo všetkého v čom bola dobrá, žitie v realite bola asi tá najvýnimočnejšia vec. Nenechala sa stiahnuť emóciami. Rudolf bol príma chlapík, inteligentný, sršal humorom a pozeral sa ľuďom na koreň duše. To ju fascinovalo. Ako si ju premeriava, skúma, ako ju žerie...

Trávili spolu dlhé hodiny, prechádzali sa, rozprávali si tajomstva, vystriedali množstvo lavičiek a dreli kostolné lavice vedľa seba. Raz jej daroval sovičku a vtedy si zaslúžil prvé objatie. Chceli to isté, aspoň sa to zdalo. Bolo to prekrásne (niekedy šťastné spomienky bolia najviac).

Ona povedala „áno“, ich život mal byť naveky spojený. Keby neurobila sentimentálnu chybu a keby to celé nebola pokazila, keby.... Keby... oh a keby...

Aj keby vedela, čo príde, nikdy by nebola pripravená na to aký pocit to zanechá. Milovať Rudolfa nebola chyba, ale myslieť si, že on miloval ju, bola.

Viete, iba preto, že jej chýba, neznamená, že sa musí k nemu vrátiť. Bude jej musieť chýbať až dovtedy, kým sa nezobudí v jedno ráno a neuvedomí si,

že Rudolf už nechýba.

 Blog

2 0 3 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu