„Dobre to hráš.“
„Vďaka.“ odpovedala som mu.
Mám nové strachy. Zaráža ma flexibilita života. Ani chvíľu nie je rovnaký.
Dali sme si dnes v „mekáči“ zmrzlinu (viete, lebo nedeľa a nie je pôst). Nechutila mi. Trvalo večnosť, kým som ju dostala do seba cez stiahnutý žalúdok. Ešte nikdy som nemusela čeliť podobnému problému. Zmrzlina je predsa pre mňa niečo výnimočne dobré...
A tak cestujem. Počúvam ticho, tlkot hodín a rytmus srdca. Objímam deku a kŕmim sa vlastným zlyhaním. Háčkujem.
Ešte stále som tu a ešte stále vstávam z postele. Mám kamarátov, rodinu. Háčkujem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár