Screenshot




V nedeľu ráno som si našla sms-ku od maminky so stručnou gratuláciou k narodeninám a oznámením, že mám brata vo vážnom stave v nemocnici, lebo ho zrazilo auto. Nikdy mi zbytočne nehovorí zlé správy. V ten deň som strávila 11 hodín v robote. Modlila som sa a slzy sa mi rinuli po tvári, ešteže do toho papiernictva chodí málo zákazníkov. Myšlienka, že sa mu operácia nepodarí bola zamietnutá. A ona sa aj podarila.



Nasledujúce dni boli pre neho kritické, ale všetci sme dúfali. Až kým neprišla jedna z ďalších sms-iek, že jeho stav sa zhoršil a znova ho operujú. Ako ocko hovorieva: "Keď dostal Dominik posledné požehnanie a zakúsil nebo, už sa nechcel vrátiť späť." Utorková operácia dopadla zle, dvakrát sa mu počas nej zastavilo srdce. V noci mi volal brat. Nepočula som poriadne čo hovorí, ale rýchlo som pochopila.



Prvým vlakom, ktorý šiel, sme prišli spolu do Zvolena. Tam nás čakali rodičia so sestrou. Ani jedno oko nezostalo suché a cesta do BB za mojim umierajúcim bratom bola asi najťažšia zo všetkých chvíľ. Vzadu v aute sme sedeli traja súrodenci a držali sme sa za ruky.



No a potom som ho uvidela. Vyzeral tak normálne... akoby len spal. Rozlúčili sme sa. Chytila som ho za ruku a jediné na čo som sa zmohla cez potoky slanej vody, bolo slovíčko "čau". Myslím, že toto bol "pohreb" pre našu rodinu. V tú chvíľu sme nášho milovaného brata a syna nechali odísť do neba. Zomrel 5 hodín po našej návšteve.



Ešte veľakrát potom mi to všetko, čo sa stalo bolo ľúto. Veľa vecí mi ho pripomína, tisíckrát za deň si na neho spomeniem, občas dúfam, že mi zavolá...

Ale viem, že je v nebi, viem, že jeho smrť spojila našu rodinu, že Boh vie čo robí. Jeho pohreb bol oslava neba a myslím, že všetci u nás doma to tak vnímali. Keď zomrel, bol prenádherný deň. Svietilo po dlhom čase slnko. Keď ho v truhle ukladali do hrobu, musela som sa usmiať. Znovu si zariadil počasie.



Teraz si viac uvedomujem, že chcem žiť tak, aby som ho ešte raz stretla a dokonca mám kdesi v sebe obrovskú radosť, že dokázal naplniť cieľ života, ktorý má každý kresťan.

 Je to možné?
Komentuj
 fotka
alohomora  10. 10. 2014 20:18
krásne si to napísala trošku teraz chápem tvoju situáciu, lebo my sme v utorok odprevádzali do neba nášho dedka .. musela som sa usmievať .. keď som pomyslela na to, že teraz už sa má dobre trošku som mu aj závidela, že on už je pri Ockovi
 fotka
georg21  10. 10. 2014 22:28
Keď som bol na pohrebe mojej babky a stál som pri nej keď ležala v truhle, usmial som sa. A viem prečo...

A myslím si, že Boh si povoláva k sebe dobrých ľudí niekedy možno skôr akoby sme čakali, lebo už naozaj spravili to najviac čo mohli, aby vydali svedectvo iným ľuďom svojim životom... :letim:
Napíš svoj komentár