Akoby som išiel na dovolenku, síce do dosť lacného apartmánu s balkónom, ale predsa. Aj moja výbava tomu nasvedčovala: župan, šľapky, knižka, nejaké sudoku a časopisy a ešte nejaké tie maškrty, aby som náhodou hladom nezomrel z tej nemocničnej stravy. Jediné dve veci, ktoré ma trápili boli ľudia, ktorí budú so mnou na izbe a samozrejme výsledok mojej operácie. Keď som sa už teda v deň D konečne dostavil na recepciu traumatológie, bol som zvedavý ako to všetko napokon dopadne.
Príjemná sestrička ma odprevadila na moju izbu a bola prvým dôvodom, pre ktorý mi bolo hneď jasné, že sa to predsa len bude dať vydržať. Po vstupe do izby mi ako prvý padol do očí mladý chalan skoro celý obviazaný obväzom od hlavy po boky. Ruky držal pred sebou ako múmia, dôsledok zlomeniny oboch kľučných kostí. "Ahoj, ja som Lukáš," predstavil som sa. "Ja som Matúš" a s ťažkosťami sa postavil mne na pozdrav. "Podal by som ti ruku, ale akosi to nie je v mojich silách...môžeš ma ale aspoň objať, keď ti to urobí radosť."
Vyprskol som smiechom nechápajúc, ako si človek v takej situácií môže ešte zo seba robiť srandu. Od tej chvíle mi bolo jasné, že sa na izbe nudiť určite nebudem. "Takže Matúš, ako si sa sem vlastne dostal?" nenútene som sa spýtal. "Vieš, že ani neviem? Posledné čo si pamätám je, že som sedel v aute na sedadle spolujazdca a asi v rýchlosti 120 km/h sme zišli do jarku. A tuším som ešte vyletel cez predné sklo," odpovedal. "Páni 120 km/h ?! Tak to musel vyletieť rovno sem do izby". Matúš sa pokúsil o smiech, ale okamžitý ťažký chrapot v jeho hrdle zastavil jeho úsilie.
V nasledujúcich štyroch dňoch čo som strávil v nemocnici som Matúša skoro zadusil, čo sme sa toľko nasmiali. Prvý deň, keď ste v nemocnici v podstate nemáte čo robiť, lebo operácia je vždy až na druhý deň. Jediné čo som musel urobiť je absolvovať ešte pár vyšetrení, ale na to, čo ma čakalo večer som nebol ani z ďaleka pripravený. Oholili mi nohu! Hrozné, myslel som, že zošaliem. Veď posúďte sami foto je v albume, ale varujem - je trocha nechutné
Na izbe bol ešte jeden postarší pán, ktorý bol pripútaný na lôžko na 2 mesiace, keďže nechcel podstúpiť operáciu nohy. Niekedy tú prehnanú tvrdohlavosť dôchodcov nechápem. Čo však bolo na ňom najhoršie, celý čas buď chrápal alebo strašne prdel. Evidentne nás mal všetkých niekde a tak sa k nemu aj ľudia správali. Pamätám si ako sme si s Matúšom púšťali nejakú hudbu a on sestričke nažaloval, že čo to do riti to počúvame. No na takú otázku bola od nej aj blbá odpoveď: "Aký máte problém, veď ste aj tak skoro už hluchý." Možno kruté, ale naozaj bol protivný.
Dokonca raz sa v izbe rozbil teplomer, tak sme museli izbu na chvíľu opustiť. Nejakou čistou náhodou tam toho pána však niekto zabudol. Nakoniec však aj on prežil bez následkov a postupne som si na ňho zvykol, aj keď ho museli dvakrát denne na izbe prebaľovať. No a prvá operácia našťastie prebehla úspešne, takže som sa s radosťou mohol pustiť do rehabilitácie, aby som bol fit...bohužiaľ fit len na ďalšiu operáciu...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
macka870
31. 7.júla 2010 21:33
ja viem co to je bola som uz na 4 operaciach od roku 2003 a proste som tu a chcem uz konecne zomriet od tych bolesti
2
@macka870 Hore hlavu, ja som mal síce len 3 a tiež ma to dosť deprimovalo, ale uvidíš, že s odstupom času sa to všetko oveľa zlepší
Napíš svoj komentár