Ironic: Nebude to len koniec roka, bude to koniec všetkého, čím som posledný rok a pol bol

V poslednom čase akosi nespoznávam svoje ruky. Pocitovo sú stále moje, no ich vzhľad akoby niekto cez jedinú noc prebrúsil na nepoznanie. Zosilneli, žily začali bojovať s nepoddajnosťou pokožky, dlane sa ostrejšie rozdelili čiarami a jemnú kožu na nich pokryl hrubý šmirgeľ popierajúci všetky mozole, ktoré tam kedysi boli. A predsa sú moje, veď všetky tie jazvy nosia moje spomienky na to, keď šikovnosť a šťastena krátkodobo strácali koncentráciu.

Celé sa to začalo minulý rok, keď som ako brigádnik nastúpil cez leto do jednej montérskej firmy venujúcej sa plastovým a hliníkovým oknám. Retrospektívne si pripadám vtedy priam tragikomicky. Veď ako inak mohol vyzerať študent humanitného odboru, ktorý v živote poriadne nedržal kladivo, ktorý súperí s rýchlosťami doťahovačky a výmenu vrtáka radí do kategórie pokročilej kvantovej mechaniky?

Ťažko sa mi premýšľa o tom, ako sa z tohto neohrabaného chlapca stal časom hlavný šéfmontér s vlastným týmom ľudí. Bude to asi tým, že odkedy som po tom lete nastúpil na trvalo, na premýšľanie odvtedy nebol čas. Pamätám si však, keď som ako brigádnik končil. V ten mesiac som odrobil 225 hodín, čo som vtedy považoval za hraničiace so zdieraním. A rovnako si pamätám na rozhovor so svojim bývalým majstrom, keď sme filozofovali, či existuje nejaké nebo. Odpovedal, že tým si nie je istý, ale, že peklo existuje určite – to je táto práca. Nechápal som tomu.

Na počudovanie ma to začalo baviť. Motiváciou mi bolo, že som chcel konečne dospieť, stať sa ozajstným chlapom a samozrejme peniaze. Stanovil som si nadpriemernú finančnú hranicu, ktorú som chcel dosiahnuť a ktorú by som asi v bežnom zamestnaní dosiahol až po desiatkach odpracovaných rokov a inflácie. Nazdával som sa, že práve toto spraví môj život šťastným a slobodnejším.

Zmenil som svoj dovtedajší spôsob žitia na nepoznanie. Myseľ mi v tej dobe zužovalo nezmyselné trápenie, no táto práca fungovala účinnejšie ako lobotómia. Okrem spánku som začal tráviť takmer všetok čas v práci a ten zvyšný v knihách, teda vo svetoch tak krásne vzdialených od reality. Postupne sa stal zo mňa workoholik a silne pochybujem, že som v niektorom mesiaci tohto roku strávil v práci menej ako 300 hodín. Stále som odhaľoval nové limity a tajné zásoby energie, no tie sa postupne hľadali stále ťažie, rovnako ako náznak života v očiach pri rannom pohľade do zrkadla.

V práci som však stále rástol a s jedlom rástla chuť. Nemal som šťastie ako v celom živote predtým. Mojim jediným šťastím bolo, že moja snaha a venovaný čas sa dočkali ocenenia. V zmysle Socratesa – kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie, som sa stále učil. Vždy bolo treba niečo spraviť, no nikto sa nepýtal či to viem. Naučil som sa pýtať sám seba ako, namiesto hľadania výhovoriek prečo nie. No a predovšetkým nevzdávať sa. A tak som postupne začal montovať – prvý vonkajší parapet, vnútorný, žalúziu, okno, dvere a taktiež prvá špaleta, ktorá bola tak kostrbatá, že som mal chuť zapucovať ju vlastnými zvratkami.

Všetko to píšem v minulom čase, pretože teraz už jednoducho končím. Dám výpoveď. Dosiahol som za ten krátky čas absolútny vrchol vo firme a dávnejšie som pokoril svoju finančnú hranicu. Nemám motiváciu ísť ďalej, obzvlášť, keď som ďaleko za dnom svojich síl. Z 95 kíl z minulej zimy zostalo 77 v lete. Viete, je pochopiteľné, keď Vám kvantum horiacich termínov spôsobuje zlé sny, smiešne keď si až pri sprchovaní všimnete, že za uchom máte ešte ceruzku, znepokojujúce, keď sú týždne, kedy vykašliavate každé ráno do umývadla krv, no alarmujúce, keď už necítite žiadnu bolesť a hlboké porezanie zaregistrujete až po tom, čo celú lamináciu zostavy zasviní Vaša krv.

Napriek všetkému som vďačný za túto príležitosť. Robil som s veľa ľuďmi – od trosiek, ľudí drogovo závislých, alkoholikov až po vysokoškolsky vzdelaných, múdrych a šikovných, ktorí tú prácu robili, len aby uživili rodinu. A samozrejme čudáci, ktorí by sa Vás snažili presvedčiť, že uvaria mačku na nerozoznanie od kuraťa. Precestoval som Slovensko – od bývalej colnici za Holíčom po Sobrance, od Donovalov po Hurbanovo. Poznal som, že väčšinou tí najchudobnejší by Vám dali najradšej aj to posledné, že na Záhorí bývajú tí najsrdečnejší a najmilší ľudia akých som stretol, že keď máte vlastný byt v Bratislave, môžete sa tváriť, že ste niečo viac, aj keď už druhý rok spávate na nafukovačke namiesto postele. No a východ je úplne iný vesmír.

Dalo mi toho ohromne veľa, no snáď nie až toľko, že nebudem vedieť bez toho žiť. Až tak som sa neskazil, alkoholizmus, extrémne nadávanie, prdenie, prízemné vyjadrovanie a podobné chlapské excesy zo stavebníctva sa na mňa nenalepili. Dobre, úprimne, prdol som si len raz u zákazníka, aj to musel byť so mnou v miestnosti chlapec, ktorý mal Downov syndróm...viem, zhorím za to v pekle. A sľubujem, znova začnem používať hopla namiesto skurvene.

Paradoxne až teraz, keď konečne vôbec nejaké sviatky trávim doma, pretrhol som si krížny väz v kolene, pri obyčajnom sadení sa na stoličku. Som definitívne odpísaný a dalo by sa povedať, že mi to padlo vhod. Už viem, že žiadne peniaze ma neprinútia zostať, keď to čo ma robí skutočne šťastným, sa nedá kúpiť. Zanedbával som všetko – od rodiny, priateľov, ľudí, na ktorých mi záleží, až po seba samého. Chcem to zmeniť rovnako veľmi ako chcem vyzdravieť a nájsť si potom novú prácu. Beriem to ako novú výzvu. Pretože aj keď mi fyzicky nikdy nebolo horšie, doteraz v živote som nebol silnejší.

Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

Nebude to len koniec roka, bude to koniec všetkého, čím som posledný rok a pol bol

Komenty k blogu

Horúce!