O šikane, dvorení a penisoch na stene

Pripomína mi Springfield, vždy, keď sa blížim do toho mestečka s jadrovou elektrárňou v pozadí. A veru, toto mesto by dokázalo bez väčšej námahy vyprodukovať aj pár sérií seriálu...

* Má to zvláštny retrospektívny nádych pracovať občas na školách, hlavne na základných. Decká sú stále svine, tým raptorom je jedno či ste na rebríku, nesiete sklo alebo práve deaktivujete bombu, prebehnú okolo, len aby ešte stihli hodiť niekomu prezúvku do hlavy. A s anjelským výrazom spýtajú, či si môžu na chvíľku požičať páčidlo. Inak sa veľa nezmenilo, snáď len dievčatá čoraz viac preferujú kolekcie nepodmienečných trestov pre sex s nezletilými a sanitárna technika sa záhadne zmrštila do miniatúrnych veľkostí. Nieže by som sa ju chystal využiť, avšak...

Spravili nám obed. Prvý chod pozostával z rybacej polievky, dokonca aj s priloženou minihrou! Cieľom hry je, aby váš kolega dokázal nájsť a vyloviť všetky vlasy z jeho polievky skôr, než vy, prestanete ovládať váš dáviaci reflex. Vraj sa chute rokmi menia, avšak potom prišiel granadír. Hodil som všetky predsudky za hlavu a pustil sa doňho. No je to ako stretnutie s menej sympatickou ženou z vašej ulice, ktorú ste dlhšie nevideli. Vyrástli ste, ste menej povrchní, už možno ani netrváte na tom, aby vaša vyvolená mala všetky predné zuby, avšak toto stále nie je váš šálok kávy.

Vzápätí som musel okamžite na toaletu, nehľadiac na moju fóbiu z verejných zariadení tohto druhu. Niekto po mne vojde dnu a ja sa cítim ako skrývajúci sa Frodo na hore osudu, zoči voči svojej povinnosti. Lenže Frodo aspoň nepašoval prsteň vo svojom ústrojenstve. Na to mi zabúcha na dvere kabínky a ja sa nezmôžem len na detsky zapišťané obsadené. „Boris, ty zmrd vyjebaný, vieme, že si tam!“, huláka na mňa. Netuším, kto je Boris, ale ďalej ma častuje slovníkom, za ktorý by nemusel hanbiť vyspelý jedinec s Tourettovým syndrómom. Takmer plačem, keď v tom mi oznámia, že ma počkajú vonku.

Povestná posledná kvapka, vysratý a teraz nasratý vykopnem dvere na chodbu a zbadám tam tých troch chlapcov. Pozerajú na mňa ako teliatka a ja premáham nutkanie zašlapiť ich medzi dlaždice. „Hľadal si ma?“, spýtam sa najväčšieho fešáka. Vraj ich to hrozne mrzí, oni si mysleli, že sa tam skryl Boris. „Ja som Boris“, hrám s ním a vrava naberá na obecenstve. Trvajú na svojom, že to bol omyl. Zreteľne som však v kabínke počul, že tam bol nejaký zmrd. „Bol som to ja?“, zvedavo sa spýtam a tentoraz on so slzami na krajíčkoch tvrdí, že ja rozhodne nie. „Kto teda, keď nie ja?“ a škodoradostné decká sa už uškŕňajú. „Vy nie“, odpovie a viem, že ho už mám. „Tak kto?!“, zvýšim hlas, keď konečne odpovie: „Ja.“ Nastane výbuch smiechu a malý chlapec z davu na mňa žmurkne, evidentne skutočný Boris.
Teleráno s bojom proti šikane sa môže strčiť.

* Po obede som mal ešte čas a tak som ešte zašiel do tej najšpinavšej krčmy. Veľká kofola tu stojí 50 centov, dal som ešte kávu a pustil sa do čítania Murakamiho. Hlavne nenápadne. Ľudský kontakt v čase voľna zrovna nevyhľadávam. O chvíľu ku mne podišla mladá slečna, či si nedáme pivo. Prekvapivo som mal dobrú náladu, tak som jej len vysvetlil, že s otázkou, v ktorej použije negáciu, znižuje svoje šance na kladnú odpoveď. „DÁME si teda pivo?“, usmiala sa a už vtedy mi začala liezť na nervy. Sarkastickým podtónom som podotkol, že som bohužiaľ na aute. Nedala sa, vraj by som ju mohol aspoň zviesť. „Na poslednú hodinu do školy?“, a v tej chvíli sme porozprávaní. Neskôr v ten deň som si sľúbil, že by som mal dať opäť nejakej žene šancu a najbližšie to tak spravím.

O týždeň neskôr som išiel opraviť nejaké dvere s inštrukciami, aby som sa nezaľúbil. Mala to byť nejaká prevádzka na rohu rušnej ulice. Bola tam kaviareň a večierka. V kaviarni som videl krásnu čašníčku obsluhujúcu hostí, takže bolo rozhodnuté kam. Vošiel som do večierky, lebo takéto veci sa mne nedejú a v tom som ju uvidel. Ženu, ktorú by ste si všimli aj medzi miliónmi, dokonca si nepamätám kedy som mal naposledy z nejakej zimomriavky. Sú okamihy, kedy hneď viete, že ste správne.

Škaredé ženy vraj neexistujú, povedal nejaký pokrytec, no keď zavolala dozadu na otca, očakával som Fantozziho, aby som si to vedel vysvetliť. A veru jablko nepadlo ďaleko od stromu. Po úvodnom nedorozumení, kedy sa ukázalo, že pán Nosatý, nie je jeho skutočné meno (díky šéfe, nevadí, že minulý mesiac som bol u skutočnej pani Vagínovej), som odišiel s mladou dozadu, kde boli inkriminované dvere. Božská noha našťastie zakročila a vo mne sa znenazdania prebudili všetky zámočnícke vedomosti. Rozhovor bol totiž nanajvýš nepríjemný. „Vy máte aké vyšportované svaly, nevadí, keby som sa dotkla?“ Silene som žartoval, nech si tú prácu na rok skúsi, nech nepije a bude z nej Xena. „A vy by ste ma chceli za kolegyňu?“, naliehala, keď som to konečne opravil.

Nedokážem dvoriť , v tomto prípade som však ani náhodou nechcel vedieť. Chcela mi dať ešte fľašku vína, za to, aký som šikovný. Hovorím, že ju nechcem a sám ani nepijem a ona na to, že o dva hodiny končí. Presvedčila ma a tú fľašku som si zobral.

* Mám rád uvedomelé vedenie, ktoré rozhodne, že na univerzite je najlepší čas trieskať, práve keď študenti štátnicujú. Práve som vykružoval krabice na zásuvky, keď do rozbúranej miestnosti vošla členka komisie. Či by som mohol 20 minút počkať. Ohľaduplne som odpovedal, že čas súri, ale v jej prípade by som mohol urobiť výnimku. Vraj som veľmi zlatý a pristala by, keby tu robili takí ako ja viacerí. Vyprevadil som ju z miestnosti a vonku čakali vystresované štyri študentky. Vravím:“ Vidíte slečny, žiadne stresy, komisia je prívetivá, minimálne aspoň jedna jej časť...a keby náhodou potrebujete protekciu, ráčte do mojej kancelárie vedľa“ a odkráčal som do tej zaprášenej miestnosti.

Niekto evidentne tie štátnice nespravil. Ako to viem? Deň po spomínaných štátniciach som bol opäť stiahnutý na univerzitu, vraj pohotovosť najvyššieho stupňa. Bolo mi doporučené zdržiavať sa drzých komentárov, čo ma troška urazilo, keďže v posledných obdobiach zaznamenávam v tomto smere výkonnostný progres. Pochopil som, keď som prišiel na miesto. Pred dverami prodekana s početnými titulmi pred a za menom stál prodekan, no a napravo na stene sa vynímal nasprejovaný dvojmetrový penis. „Majster, vidíte to, snáď to netreba rozvádzať.“ Pozerám na penis, pozerám na prodekana a prisahámbohu, že som to takmer vydržal. „Rád mám vo veciach jasno pán prodekan, chcete tú kresbu odstrániť, alebo sa tento titul píše pred menom?“

 Záchod

15 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu