O 10 dní štátnicujem a ja sa len pokojne hompáľam na záhradnej hojdačke akoby sa nechumelilo. Nechcem to ani vidieť, lebo viem, že keď začnem, zistím koľko je toho mrte. Robím všetko na poslednú chvíľu a s kľudom Angličana sa učím v rade pred poslednými termínmi, ktoré sú moje prvé. Neznášam moje lenivé ja, ktoré sa po skúškach vysmieva môjmu zlému svedomiu. Neznášam svoju hlavu za to, že sa dokáže naučiť kvantum učiva za minimálny čas, a preto je vždy na všetko čas.
Ani prípadný neúspech na štátniciach by ma nenasral, naserie ma ale zistenie, že som nedal do toho všetko. Niečo pofidérne vo mne to akoby nechcelo teraz dokončiť. Dokonca aj bakalárku som robil bez prestávky posledných možných 60 hodín a odovzdal som ju aj tak po termíne, lebo sa mi nechcelo čakať posledný deň v tom hroznom rade. Koledujem si.
Všetko ide tak rýchlo a pritom by som toho chcel ešte toľko stihnúť, pokiaľ sa ešte dá. Pripadám si ako nejaká pomätená Hanna Montana – beriem si to najlepšie z oboch svetov. A pritom mám rád školu, pokiaľ ma do nej nikto nenúti a mám rád aj prácu, pokiaľ na ňu nie som odkázaný. Nie som vo svojej koži. Včera som po dlhom hľadaní zistil, že som zabetónoval vodováhu a šéf ma aj tak zjebal len za to, že som neschoval pivá do chladničky. Takmer vypukol armagedon.
Summa summarum si nemôžem sťažovať, avšak stále platí – mať šťastie ešte neznamená byť šťastným.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
thatzooey
27. 5.mája 2011 16:53
v tomto som sa našla
Napíš svoj komentár